SWF Object ... loading

 

Návšteva detského domova sv. Augustína

v Nkoulou

Keďže som cez Vianoce maródovala a potom vždy bola nejaká prekážka, mohla som tento detský domov navštíviť až 24. 1. 2015. Detský domov vlastne tvoria dva domčeky. Čiastočne je financovaný štátom. Školné deťom hradí štát. O stravu sa musia starať sami. Ľudia im stále niečo donesú. Staršie deti sa snažia počas víkendu pracovať, čiže pomáhať niekomu, a to za stravu. Tiež vyrábajú nejaké výrobky a tie potom predávajú. Situácia nie je super, a podmienky majú ako doma v pralese. Býva tu 48 sirôt. Dve sú dvojmesačné bábätká. Jedno som videla a obdarovala som ho hračkou. Zabudla som napísať, že hračky som doniesla zo Slovenska. V Močenku a v okolitých obciach urobili zbierku a teraz som mohla mnohé deti obdarovať. Ešte ma na Slovensku čakajú tri balíky plné hračiek. Žiaľ, všetky hračky som nemohla hneď zobrať. Veľmi by sa tu zišli. Pripravila som ich na prepravu batožinovým lietadlom, no napokon museli zostať doma, lebo prepravné by stálo 1000,- €. Vraciam sa teda k detskému domovu. Bývajú tu deti od 2 mesiacov do 26 rokov. Vo vstupe majú spoločenskú miestnosť s televízorom. Je to jediná miestnosť pekne zariadená. Videla som izbu dievčatiek. Je to malá izba, kde sú tri postele. Nad posteľou je zavesená šnúra a na nej visia šaty. Sestry mi vraveli, že takto sa žije v pralese. Skrine a skrinky, proste nábytok neexistuje. Chlapci majú jednu veľkú miestnosť so železnými posteľami. Šaty majú prevesené cez posteľ. Tých šiat deti nemajú veľa. Hračku som videla iba jednu. Všetky deti spia po dvoch či troch. Ak je posteľ široká, samozrejme na nej spí viac detí.
Detský domov som navštívila so sr. Benedictou a s deťmi z Cop mondu. Naše deti mali zelené tričká, na ktorých je nápis Cop monde. Keď sme sa všetci spoločne pomodlili, rozdávali sme deťom hračky. Boli veľmi spokojné s každou hračkou. Väčší chlapci dávali prednosť koníkom. Dostali koníkov s vlasmi, čo sú pre dievčatká, im to však nevadilo. Asi ani nevedia, že tieto poníky sú hračky pre dievčatá. Čo ma zarazilo bolo, že všetky deti boli veľmi smutné. Keď dostali hračku, nehrali sa s ňou, len ju tuho objímali a stískali. Akoby si chceli nahradiť „mamu, ocka“. V ich geste som vnímala túžbu po láske. Potom sme sa spoločne hrali a súťažili. Vždy spolu, deti z Cop mondu a deti z detského domova. Bolo to pekné odpoludnie a ja som si zaumienila, že sa k týmto smutným deťom vrátim. Budem sa snažiť vyčarovať úsmev na ich tváričkách. Ozaj, nenašla som všetky deti doma, lebo mnohé staršie deti odišli pracovať. No drobizgu bolo požehnane. 
Samozrejme deťom z Cop mondu bolo ľúto, že oni nedostali nič. Cestou domov boli smutné a tie menšie deti ma prosili, aby som aj im odložila nejakú bábiku. Teraz postupne rozdávam hračky aj im. Tiež rozdávam chorým deťom v nemocnici a chudobným rodinám.
Zostalo mi ešte niekoľko drobných hračiek, ktoré ešte v kufri čakajú na dieťa, ktorému urobia radosť. Tie chcem postupne rozdávať chorým deťom v nemocnici. Tie to asi najviac potrebujú. Už sa teraz na to teším.
S láskou všetkých pozdravujem a posielam veľa prekrásnych pozdravov a veľa modlitieb. Ďakujem Vám všetkým za všetko čo pre mňa robíte a ešte urobíte. Ďakujem Vám v mojom mene, ale aj v mene všetkých chudobných, s ktorými sa stretávam.
S láskou sr. Stellamaris SDR
 

Silvester 2014 a Nový rok 2015 v Kamerune

Nový rok sme mali oslavovať spolu so spolusestrami z Yaoundé v našej komunite. Preto som už deň pred Silvestrom počas maródky usilovne v izbe pracovala a pripravovala veci. 
Silvester bol celkom všedným dňom, no predsa s malým rozdielom. Vo večerných hodinách sme mali v komunite spoločnú adoráciu, počas ktorej sme Boha odprosovali za všetko zlé, čo sme urobili v roku 2014. Aj sme to napísali a potom sme popísané lístky v kaplnke spálili. Takto sme si lepšie uvedomili, že to zlé je už minulosťou a hodili sme to do mora Božieho Milosrdenstva. Ďakovali sme za všetky dobrá a milosti, ktoré sme obsiahli a zároveň sme vyprosovali potrebné milosti pre rok 2015. Potom sme sa vybrali na večernú sv. omšu, ktorá mala začať o 20.00 h. Keď kňaz meškal, modlili sme sa ruženec, litánie, spievali... Potom diakon vyložil Sviatosť oltárnu a my sme adorovali. Tri a pol hodiny sme čakali na sv. omšu. Cítila som sa ako dieťa pri svojom Otcovi. Chvíľu som sa s ním zhovárala, chvíľu sledovala radosť ľudí, spievala,... a zase zhovárala alebo len tak sa dívala na Eucharistiu a vnímala Božiu prítomnosť a veľkosť. Ľudia boli veselí a nikomu neprekážalo, že čakajú. Deti spokojne spali na laviciach, alebo v náručí mamy či súrodenca. Keď diakon povedal zboru, aby spievali, tak sme bez prestania spievali hodinu a pol. Spievali sme s veľkou radosťou, zápalom, ľudia tancovali, tlieskali, výskali... Ani ja som nezostala len tak sedieť. Aspoň som sa knísala do rytmu. Bola som šťastná, že posledné chvíle starého roku a prvé chvíle nového roku môžem stráviť s Pánom a pri Pánovi. O 23.30 h začala sv. omša, ale nie s naším kňazom. Bolo pre mňa zaujímavé, že sv. omša bola zo Silvestra a nie zo slávnosti Bohorodičky. Počas kázne zrazu kňaz povedal, že je polnoc a práve začína Nový Rok 2015. Celý kostol zaburácal potleskom, radosťou, ujúkaním. Všetci sme si v kostole gratulovali, objímali sa, pretože nás vyzval kňaz. Bolo veľa radosti a všetci si úprimne blahoželali k Novému roku. Tu je to také jednoduché „dobrý rok“. No tieto slová znejú úprimne a objatie je srdečné. Potom sme s novým nadšením pokračovali vo sv. omši. Domov sme sa vrátili o 2 h ráno. Museli sme ísť spať, aj keď sa nám nechcelo, lebo nás čakal deň plný aktivít. Po rannej sv. omši sme pokračovali vo varení. Ešte sme neboli hotové a už tu boli sestry – hostia. Aj oni prispeli nejakým jedlom k spoločnému obedu. Najprv sme si spolu posedeli, pili malinovku, jedli chipsy či arašidy, popriali si nový rok a rozprávali sa. Potom sme zišli do dolnej veľkej haly, kde síce elektrika nie je, ale keď sa otvoria dvere, tak je svetla dosť. Tu boli pripravené rôzne jedlá – dobroty pre telo. Miestnosť bola pekne ozdobená, tak po slovensky. Spravila som girlandy z krepového papiera, reťaze z farebného papiera a nadpisy s prianím šťastného nového roku 2015.  
Po spoločnej modlitbe sme sa s veľkou chuťou pustili do výborného obedu. Boli sme vďačné Bohu za pokrm, ktorý sme v bohatosti a z jeho veľkej dobroty mohli prijímať. Tu je každý sviatok spojený s hostinou. Jedlo je pre Kamerunčanov dôležité a je to pre nich dar. My to na Slovensku až tak nevnímame. Oni spokojne čakajú celé hodiny, aby sa potom mohli dobre najesť. Po výdatnom jedle sme začali kŕmiť ducha, a to humorom. Pripravila som pre sestry rôzne zábavné hry. Súťažili tri dvojčlenné družstvá. Družstvá: Noviciát, Delegácia, Nkoulou. Porota bola trojčlenná. Samozrejme nechýbala zapisovateľka, fotografka a diváci. Sestry v družstvách súťažili v obratnosti, logike, zručnosti, vtipnosti... O smiech bolo postarané. Všetky komunity povzbudzovali svoje družstvo. Súťažiaci museli jesť cukrík na nitke, vypiť vodu z pohára s dvoma slamkami, poskladať papier na množstvo geometrických tvarov, zahrať sa na Poplušku a roztriediť semená, potrhať papier na najdlhší kus, behať s pinpongovou loptičkou na lyžici. Je zaujímavé, ale nikomu loptička nespadla. Posledná úloha bola tanečná. V celom Kamerune letí moderná pieseň Pala Pala. Tancuje na ňu hádam celý Kamerun. Videla som to aj v TV. Aj dospelé ženy súťažia v tanci na túto pieseň. Nuž a naše sestry nemôžu byť výnimkou. Počas 5 min. mali si pripraviť oblečenie z látok, ktoré mali pripravené na stole, ozdobiť sa a tancovať. Toto číslo bolo preplnené smiechom. Hudbu ani nebolo počuť, lebo reproduktory nemám, púšťala som iba z notebooku. Súťažiacim to nevadilo a vymýšľali rôzne tanečné kúsky. Napokon sme spočítali body. Musím povedať, že porota po celý čas sa svojej úlohy zhostila vážne a všetko dôsledne kontrolovala, prepočítavala. Výsledok bol veľmi uspokojujúci. 
1. Miesto – družstvo Noviciát
2. Miesto – družstvo domu Delegácie
3. Miesto – družstvo Nkoulou
Súťažiaci obdržali sladkú cenu, z čoho mali veľkú radosť. 
Po skončení súťaže som mala pripravenú prezentáciu. Prehľad udalostí v Delegácii od môjho príchodu 30. 9. do ukončenia roku 2014. Samozrejme, že prezentácia pozostávala z fotografií a bola humorne ladená. Tiež som pustila tri krátke humorné videa, ktoré zhotovujem s fotoaparátom. Na ukončenie celého programu sme si pozreli prezentáciu o Vianociach vo francúzštine s prianím, aby celý nový rok 2015 bol pre nás ako jedny veľké Vianoce. Aby Kristus sa v našich srdciach rodil každý deň a aby sme ho prinášali tým, ku ktorým nás Pán posiela. Ako obvykle, celé stretnutie sme ukončili spoločnou modlitbou vešpier v našej kaplnke.
Hneď v ten večer sme so spolusestrami navštívili rodinu jednej pani – vojačky, ktorá je riaditeľkou sociálnej skupiny /neviem, ako sa to presne volá/ a robí veľa dobra vo farnosti. 
Má pekný dom, tri deti, je veľmi pokorná, láskavá. Patrí medzi bohatú vrstvu. Tu som si uvedomila, že koľkí svätí boli králi, princezné..., proste bohatí. Verím, že aj táto pani je veľmi blízko svätosti. Veď je blízko Bohu i ľuďom, najmä núdznym. V tomto týždni som bola svedkom, ako odovzdávala peniaze rodine, ktorým zomrel otec a všetci zostali bez príjmu. Na návšteve sme stretli aj jedného kňaza, tak sme sa spolu odfotili. 
2. 1. 2015 sme cestovali do pralesa na duchovnú obnovu. Náš kňaz, diakon a my celá komunita a aj novicka sr. Therese, keďže bola u nás v tom čase, lebo bola chorá a zostala v našej komunite na preliečenie. Cesta trvala asi hodinu a pol. Možno to bolo okolo 60-80 km. Duchovné centrum Oáza pokoja sa nachádzalo v blízkosti mesta Mbalmayo. A bola to naozaj oáza pokoja. Žije tu komunita Oázy pokoja. Sú to kňazi, bratia i rehoľné sestry. Nachádza sa tu kaplnka, katedrála, domčeky pre komunity a ubytovacie priestory pre ľudí, ktorí sem prichádzajú na duchovný relax. My sme prišli na dva dni. Prednášky sme mali s naším kňazom z farnosti. Spolu sme rozjímali aj nad textami z Písma Sv. o duchovnom príbuznestve, o správnom vzťahu medzi kňazom a nami. V Biblii sme nachádzali rôzne pekné vzory. Samozrejme, že som vnímala aj krásu prírody. Tá umocňovala môj vzťah k Bohu Stvoriteľovi a veľmi dobre sa tu rozjímalo. Prvý deň sme mali sv. omšu v komunitnej kaplnke a na druhý deň v katedrále. Celá Oáza pokoja je vystavená na kamennom kopci, ktorý /myslím si/ vznikol zo sopečnej lávy. Štruktúra kameňa tomu nasvedčuje. Na kopci je vzpriamený obrovský kríž. Je to nádherné! Kríž sa vypína nad údolím pralesa, rieky, dediniek a mesta. Kristus na kríži ochraňuje tento chudobný a Bohu milý ľud. Kríž  aj tu víťazí. Bola som svedkom, keď ľudia prichádzali sem, modlili sa pod krížom a tu hľadali útechu i pomoc. 
V prírode som vnímala krásu vtáčikov. Boli tu iné vtáčence ako u nás v Nkoulou. Videla som mnoho pestrofarebných kolibríkov. Sú to veľ-mi plaché a milé vtáčatká a krásne spievajú. Všetky majú perie nádhernej metalízovej farby. Tiež som vnímala rôzne vtáčiky lastovi-čieho druhu. Tiež mali rôzne farby. Napríklad čierna s hnedou alebo čierny vtáčik s modrým chrbátikom. Volali ho „tisíc zje“.  Raz som videla dve malé opičky s dlhým chvostíkom. Rýchlo sa šplhali po strome, zobrali si čosi na zjedenie a zliezli do húštiny. Bolo to síce v diaľke, ale zase nie tak ďaleko, aby som ich nevedela rozoznať. Keď som to vravela našej malej spoločnosti, všetci mi závideli. Nuž, mne Pán často plní moje túžby. Aj v tomto cítim jeho lásku. Pohľad z tohto kopca na okolitý kraj bol nádherný. Kopec obtáčala rieka. Vinula sa sťa belasá stužka poho-dená v tráve. Pretože všetko naokolo bolo plné zelene. V čase obeda zo zeleného pralesa stúpal dym na mnohých miestach. Vedela som, že tam niekto býva a pripravuje pre svoju rodinu jedlo. Tiež bubny – tamtamy sa počas prvej noci ozývali. Oznamovali úmrtie jedného obyvateľa. 
Katedrála je nádherná! Interiér je veľmi zaujímavý aj prekrásna socha Panny Márie s Ježiškom. Bohostánok je z kmeňa stromu, ktorý je vlastne koreň-mi v zemi a prechádza cez múr kostola. Vnútro bohostánku je vydlabané priamo v strome. Pri vchode kostola je socha Panny Márie so sv. Jozefom. Mária je práve v požehnanom stave. Veľa žien, ktoré čakajú bábätko, sa sem chodí modliť. Myslím, že som takúto sochu videla prvýkrát.  
Na druhý deň po obede sme šli do mesta, kde sa nachádza veľký, ale chudobný seminár sv. Pavla. Študuje tu mnoho chlapcov. Budova je dosť schátraná, žiaľ, financie nemajú, lebo tu študujú chlapci z pralesa. Všetci sú však šťastní a sú to pre nich aj tak lepšie podmienky ako doma. Tu sme sa zastavili vlastne kvôli futbalu. Naše mužstvo hralo medzidiecézny turnaj práve v spomínanom seminári. Hral aj náš diakon Marcel, ktorý bol s nami na duchovnej obnove. Je naozaj výborným hráčom. Boli tu mladí z našej dediny na dvoch autobusíkoch. Veru sa ich zmestilo asi 80 ľudí. Obdivovala som ich, ako sa dokázali tam natlačiť. Všetci futbalový tím z Nkoulou povzbudzovali, takže naši vyhrali. Mali obrovskú radosť.
No a po turnaji seminár umožnil chlapcom umyť sa a pripravil pre všetkých hostí občerstvenie, teda večeru. Všetci sme sa napokon pomodlili a poďakovali Bohu za krásny deň. Šťastní sme odchádzali domov ako konvoj. Dva malé autobusy a dve autá. Na naše auto vzadu si posadali, či stáli chlapci futbalisti. Samozrejme aj s trofejou. Cestou spievali, skandovali ... No ich radosť netrvala dlho. Auto bolo preťažené a pokazilo sa. Ostali sme stáť. Futbalisti stopli taxík a popchali sa doň, ako sa len dalo. Pozrite si foto. Ináč, tu je to normálne. Keď je svadba, tak svadobčania sedia v kufri, na skle vo dverách a celou cestou spievajú, výskajú.
My sme čakali dve hodiny na opravára. Napokon sme šťastlivo došli domov. Síce neskoro, ale to nevadí. Veď na druhý deň bola nedeľa.
Napísala som Vám toho neúrekom. Rada sa s Vami delím o mnoho zážitkov, ktoré tu mám. Dopriala by som všetkým, ktorí túžia pomáhať na misiách, aby sa ich túžba naplnila. Ja som šťastná a mám sa výborne. Písala som Vám, že som bola na Vianoce chorá. Keďže ma hrdlo bolelo aj po vybratí antibiotík, vybrala som aj druhé a tie mi pomohli. No nemusela som maródovať. Síl som mala dosť. Teraz ma naozaj nič nebolí.
S veľkou láskou srdečne všetkých pozdravujem. Už dlhšiu dobu máme problém s internetom aj s elektrikou, preto Vám list odosielam až teraz. Čoskoro Vám napíšem, ako som použila peniaze, ktoré mi už prišli a za ktoré Vám všetkým dobrodincom zo srdca ďakujem.
Vďačná sr. Stellamaris SDR 
  

Nemocnica bez sanitky

7. 12. 2014
Pracujem v nemocnici v prijímacej kancelárii. Práca ma veľmi baví, pretože môžem pomáhať chorým. Keď mám čas, hrám sa s deťmi, ktoré sú v nemocnici ako chorí, alebo sú na vyšetrení s mamou. Hlavne ak mama ide na prehliadku, lebo čaká ďalšie bábätko. Priniesla som si leporelá zo Slovenska a tie neustále požičiavam deťom, ktoré ležia u nás. Aspoň trochu si spríjemnia chvíle trávené na lôžku v horúčkach a s infúziou. Tiež im rozdávam cukríky. Tie mám tiež z mojej vlasti. Je to pre nich veľká vec, keď dostanú cukrík a krásnu obrázkovú knižku, plnú zvieratiek. Hneď im je lepšie a rúčka už tak nebolí. Starším, ale aj dospelým požičiavam knihu vo francúzštine o našej zakladateľke. Je písaná jednoducho, pre deti a pritom povzbu-dzujúco. Mnohých môže nadchnúť k nasledovaniu a k väčšej láske k Bohu. Keď vidím, že je dieťa hladné a smädné, tak mu dám jesť a piť. Je to veľká výhoda, že nemocnica je hneď pri kláštore a môžem kedykoľvek odbehnúť domov. A ako viem, že je dieťa hladné? Na lôžku to vidím na očiach dieťaťa a vysušených perách. A je v izbe samo. Normálne sú pri ňom príbuzní. A vonku na ulici, či v čakárni – dieťa plače. A keď sa ho spýtam prečo, neodpovie. No keď mu položím otázku, či je hladné, odpovie, alebo prikývne. Občas deťom v nemocnici darujem hračku. Tie mám tiež zo Slovenska od dobrých ľudí. Deti z Močenku a okolitých obcí urobili zbierku a zásobili ma hračkami. Žiaľ, všetky som nemohla zobrať, zostali mi ešte na Slovensku tri krabice, ktoré zoberiem neskôr. No som Bohu vďačná, že som predsa mnoho hračiek zobrala. Teraz sú pre deti veľkou radosťou. Prikladám fotografiu malej 4-ročnej Bernadetky, ktorá je sirôtkou. Adoptovali si ju príbuzní spolu s ďalšími dvoma súrodencami. Dievčatko bolo veľmi choré a smutné. Ale bábiku si neustále tisla k sebe. Vždy ma túžobne očakávala a očami vyhľadávala. Nevravela nič, iba sa dívala na mňa veľkými nádhernými čiernymi očami. Keď jej bolo lepšie, obdarila ma úsmevom. To sú pre mňa chvíľky šťastia a radosti, ak môžeme chorým prinavrátiť zdravie a ich úsmev.
Niekedy sú v nemocnici krušné chvíle a zachraňujú sa životy. Vtedy sa modlím a prosím Pána o dar života, ak je to jeho vôľa. Napríklad: Mamička v požehnanom stave prišla večer so 40 stupňovými horúčkami. Personál konal okamžite. Ráno vyvolali pôrod, žiaľ, chlapček to neprežil. Choroba matky bola pre neho infekciou a nevládal bojovať. Matka totiž prišla neskoro do nemocnice. Vošla som do pôrodnej sály akurát vtedy, keď mŕtveho chlapčeka ukazovali mamke. Tá kričala a hnevala sa na bábo. Bolo mi veľmi ťažko, ako aj všetkým zamestnancom. Bol to pre nás veľmi smutný deň. Modlila som sa za tú mamu, veď bábätko za to nemohlo. Potom prišiel otec a veľmi plakal. Má už dve dievčatká a toto bol vytúžený syn. Prišli aj príbuzní, aby bábätko pochovali v blízkosti domu. Tu sa pochováva okolo domu, lebo peniaze na cintorín nemajú. A cintorín existuje iba vo veľkom meste. 
No inokedy zase je veľká radosť zo záchrany. Minulý piatok motorka priviezla ženu, ktorá bola už v deviatom mesiaci tehotenstva. Plakala, lebo spadla z motorky. Pohľad na túto ženu bol strašný, ako z hororu. Motorka bola od krvi, jej šaty boli zakrvavené a dotrhané, krv z nej tiekla a kam stúpila, zostávali krvavé šľapaje spolu s potôčikom krvi. Všetok personál sa rozbehol a ihneď konal. Ja som sa iba modlila. Ženu okamžite očistili, napojili infúziu, volali taxík a telefonovali do hlavnej nemocnice v Yaondé. Riaditeľ našej nemocnice so sr. Rose šli osobným autom. Keďže konali rýchlo a správne, lebo hlavičku dieťatka bolo už vidno, zachránili sa obidva životy. Chlapček prišiel na svet cisárskym rezom. Na druhý deň sme sa všetci tejto dobrej správe tešili.
Naša nemocnica je mladá a funguje ešte iba od februára. Je veľká škoda, že nemáme sanitku. Koľkokrát by sa nám zišla! Viete si predstaviť v taxíku ženu, ktorá rodí a má napojenú infúziu a pri nej sedí manžel? Je to veľmi ťažké. A viackrát sme museli posielať pacienta v ťažkom stave iba v taxíku. Teraz v piatok zase pribehla žena s novorodencom, ktoré bolo popolavé a nemohlo dýchať. Asi nemalo dobre rozvinuté pľúca. Matka porodila doma, čo je tu bežné a dieťatko potrebovalo rýchlu lekársku pomoc. Žiaľ, nemáme ani operačnú sálu ani inkubátor. S dieťatkom v náručí utekala pre taxík a do nemocnice, kde ju poslal náš lekár. Asi o 15 minút prišla aj mama dieťaťa, otec a ostatní príbuzní. Nechápala som, ako žena tesne po pôrode môže chodiť! Pýtala som sa jej, no život novorodenca - chlapčeka bol pre ňu dôležitejší. Neviem, ako to dopadlo, len som sa modlila za záchranu dieťatka. No podľa toho, ako som ho videla, chlapček to nemusel prežiť. Keby sme mali potrebné vybavenie, či sanitku, bolo by to iné. Zostáva nám veriť, že raz to bude dobré a budeme môcť kvalitnejšie pomáhať. Zatiaľ robíme čo je v našich silách.
Prajem Vám všetkým krásny advent, plný očakávania nášho drahého Pána Ježiša Krista. Nech sa nám tohto roku viac darí pripraviť cestu Pánovi do nášho srdca. Nech ho vždy nájde čisté, pokorné, láskavé a plné dobrých skutkov. Tie ozdobia naše srdce ako najkrajšie kryštály, jaspisy, diamanty ...
sr. Stellamaris
 

Prvé zážitky

8. 10. 2014 Nkoulou

 
Drahé spolusestrya priatelia!                                                                                                                                 
Konečne mám možnosť ozvať sa Vám z prekrásnej Afriky, z Kamerunu. Už od prvej chvíle som si uvedomovala, že pokračujem v dobrodružstve s Pánom, ktoré sa začalo vstupom do rehole. Tentokrát som sa definitívne vrhla do Božieho náručia, aby on ma niesol cestou lietadlom, ale aby ma hlavne niesol na mojej novej misii. Takže pekne po poriadku ako to vlastne bolo.
Naše lietadlo z Viedne do Paríža meškalo 45 min. Už ani neviem prečo. /už viem, bola hmla/ V Paríži som mala asi pol hodinu času do odletu. Letisko bolo obrovské a ja som chodila hore dole po letisku. Nevedela som sa zorientovať. Aj som sa viackrát pýtala. Potom som zistila, že je už veľa hodín a lietadlo by malo byť vo vzduchu. Chcela som to vzdať a počkať na ďalšie lietadlo. To som nevedela, že letí iba každý druhý deň. Bola som celkom spotená a nevládala som. Moja príručná batožina bola dosť ťažká. Modlila som sa, aby Boh urobil zázrak a pokračovala som v hľadaní. A Boh zázrak urobil. Lietadlo ma čakalo. Meškala som 20 min. Napokon ma odviedli priamo do lietadla a ja som sa neveriacky spýtala, či to lietadlo ešte je tu. Po kladnej odpovedi som po francúzsky zareagovala. „Bože, vďaka Ti! Ty si veľký a dobrý!“ Letuška sa usmiala. Ešte počkali, kým sa všetci uložíme a s 50 min. meškaním sme vzlietli. Let bol príjemný, pretože som sedela pri okne a pri rehoľnej sestre z Francúzska. Môj hlad a smäd bol čoskoro uhasený, lebo podávali nápoje a jedlo. Počas letu som obdivovala more, potom africkú prírodu. Sahara bola úžasná, no potom to bolo strašné. Možno aj 3-4 hodiny bolo vidno iba piesok, piesok, dokonca piesočnú búrku. Nikde žiadne obydlia, žiadne rieky, cesty... Iba niekoľko krát bolo vidno ropné ložiská. Potom piesok vystriedal les a potom nekonečné močiare. Bolo vidno obrovské rieky, no a potom prales. V lietadle letel aj prezident Stredoafrickej republiky. Potom sme pristáli v tej republike. Bol to hrozný pohľad, lebo je tam vojna. Tábor s ľuďmi bez domova sa nachádza priamo pri letisku. Bolo to zaujímavé, lebo lietadlo pristávalo ako na našej ceste a všade naokolo bolo plno detí a vojakov a kývali nám. Celkom tak, ako keby som cestovala autom. Tu sme sa zdržali asi 1,5 hod. Pristúpili k nám ďalší ľudia a iní zase vystúpili. Leteli sme do hlavného mesta Kamerunu, do Yaounde. Prileteli sme o 20.00 hod, ale v ich čase to bolo 19.00 hod, čiže sme nemeškali, lebo lietadlo meškanie vo vzduchu dobehlo. Trochu som bola pri vystupovaní zmätená, lebo nevystupovali všetci ľudia. Zo začiatku som čakala, ale potom som sa pýtala. Lietadlo pokračovalo v lete naspäť do Paríža. Potom som podľa značiek našla, kde sa podáva batožina. Čakala som tu skoro hodinu, lebo moje kufre tu neboli. Sr. Rudolfa ma z diaľky zazrela a popýtala pracovníkov, aby ju pustili ku mne. Ona vybavila papiere, že moje kufre neprišli. Asi by som tu strávila dosť dlhý čas sama. Moje kufre prišli až v nedeľu. Na letisku ma čakali sr. Solange z Domu delegácie, sr. Martina - predstavená z mojej novej komunity.
Teraz som v Nkoulou. Je to dosť veľká dedina na začiatku pralesa, vzdialená od hlavného mesta 15 km. V komunite sme dve Slovenky, tri domorodé sestry a dve dievčatá z Francúzska, ktoré pracujú v nemocnici ako dobrovoľníčky. Bývajú a stravujú sa v našom kláštore. Kláštor ma privítal bez elektriky a vody. Prekvapila som sa, že bývam sama v izbe. Mám tu jeden stôl, stoličku, skriňu a posteľ a ešte jednu poličku. Všetky nábytky tu vyrábajú z ťažkého dreva, neexistuje tu drevotrieska. Takže preložiť niečo je obrovský problém. V izbe mám aj WC, malú kúpeľňu, ale odpad je upchatý a voda tečie iba studená. Elektriku  máme iba občas. Potrebujeme nové elektrické vedenie /peniaze však nemáme/. Nemôžeme zapnúť PC, žehličku alebo ináč použiť zásuvky, lebo hneď vyhadzuje poistky. Vodu nosíme vo vedrách zo studne na kopci. Riady umývame v studenej vode, lebo pec máme na plynovú bombu a tá je tiež drahá. Väčšinou sa varí vonku na ohnisku. Každý deň jedávam morské ryby, a to dvakrát do dňa. Na raňajky je vždy niečo ako bageta. K tomu rastlinné maslo, nugeta, džem. Na obed sú ryby, občas nejaké mäso, k tomu sladké zemiaky, varené banány, ktoré sa volajú planta. Banány volajú iba tie na jedenie za surova. Tie som ešte nejedla. Raz sme mali naše zemiaky. Tiež varia ryžu a rôzne listy. Niečo podobné ako u nás špenát. Potom jeme papáju, ktorá rastie v našej záhrade. V stredu jedávame uvarenú červenú fazuľu. V banánovom liste sa varí – neviem, ako sa to volá, ale chutí to ako naša veľmi tuhá želatína. Na večeru jeme to, čo sa zvýši z obeda. So stravou nemám problém, jem všetko a všetko mi chutí. Trochu som schudla, lebo strava je iná ako u nás. Na večer jeme ešte mandarínky a pomaranče. Sú zelené, ale sú veľmi chutné. Sú tu rôzne druhy, tak ako u nás jablká. Ináč jeme stále to isté, iba občas malá zmena. Sestry sú veľmi chudobné, tak ako ľudia. Bola som tu v obchode. Majú tu skoro všetko, ale ceny sú také ako vo Francúzsku, čiže ešte raz drahšie ako u nás, alebo dvakrát drahšie. Tak si málokto môže niečo kúpiť. Ľudia z dediny len to najnevyhnutnejšie.
Ľudia tu žijú veľmi chudobne.  Domčeky vyzerajú ako našich Cigánov na Spiši /Dobrá Voľa/. Každá rodina má veľa detí. Škola je povinná, aj keď sa platí. Ročné školné na jedno dieťa stojí do 100,- €. Materská škôlka nie je povinná a je trochu drahšia, stojí vyše 100,- €. Niektorí ľudia pracujú tu u našich sestier, v MŠ, na ZŠ, v nemocnici. Iní majú pri dome malý butik, obchodík, alebo pracujú vo svojej záhradke. Cez prázdniny svoje deti dávajú k starým rodičom a hľadajú si prácu, aby mali na školné pre deti. A to vravia, že Kamerun je ešte dosť bohatá krajina. Ja som tu zatiaľ bohatstvo videla v deťoch a v ich zbožnosti. V dome máme jednu upratovačku a jednu kuchárku, pretože sa tu stravujú aj zamestnanci z nemocnice. Pracujú tu aj naše sestry z Yaounde. Plat je tu veľmi slabý. Tu sa používajú franky. Jedno euro je 565 frankov. Ak nie je na platy dosť peňazí, naše sestry nedostanú výplatu. Aby utiahli všetky diela, musia si rodičia platiť škôlku i školu. Dozvedela som sa, že je to však menšia suma, ako v iných školách. V nemocnici si pacienti tiež všetko hradia. Zatiaľ som nemocnicu iba raz navštívila. So sr. Rudolfou idem niekedy do škôlky a tam sa hrám s detičkami. Potom som nimi ovešaná. Každé dieťa túži pohladiť, chytiť za ruku... Pretože je ich doma veľa, túžia po prejavoch lásky, ktoré rodičia udeľujú viac mladším súrodencom. Preto keď vidia nás bielych, hneď sa túlia. Tu, kým dieťa nechodí, je nosené na rukách. Potom, keď už chodí, veľmi skoro prestáva byť dieťaťom. Už ho priúčajú práci. Musí nosiť domov vodu zo studne v dedine a to na hlave. Najprv v malých vedrách a postupne vo väčších. Tiež zametajú, upratujú, varia, starajú sa o mladších súrodencov, chodia na nákupy, pracujú v záhradkách... Deti navštevujú škôlku od 2 rokov. Sestrička Rudolfa sa s nimi učí, potom sa hrajú, kreslia, športujú, idú na prechádzku, desiatujú, spia. Táto práca je veľmi náročná, lebo detičky sú veľmi malé a už ich musí učiť samostatnosti. Od 3 rokov sú v ďalšej skupine, kde sa deti už nehrajú, ale sa učia. 4 ročné deti už musia vedieť napísať písomku napr. z náboženstva. Iba 2 ročné deti majú hračky. Tie majú zo Slovenska.
V žiadnej inej škôlke hračky nemajú. Keď prídu deti zo škôlky do prvého ročníka, vedia už čítať a písať. Horšie je to s deťmi, ktoré škôlku nenavštevovali, lebo rodičia nemali peniaze. Tie veľmi ťažko doháňajú učivo. V našej škôlke i škole je v každej triede okolo 40 detí. Mne sa to zdá veľa, ale oni tvrdia, že je to super. V našej škole, keďže je iba okolo 40 detí, je kvalita učenia oveľa lepšia. V štátnych školách, ktoré sú pomerne lacné, je v jednej triede 100 až 200 detí. Je to realita Afriky. Prestávky majú deti iba raz, a to pol hodinovú. Vyučovacie hodiny trvajú 30 min. a učiteľ zmení predmet. Ak vidí, že deti sú unavené, zaspievajú niečo, zacvičia. Učitelia sa počas vyučovania nestriedajú. Píšem o prvom stupni, neviem, ako je to na druhom stupni. Prvý stupeň končí 6. roč. Niektoré deti aj do 15 rokoch navštevujú 3. roč., lebo nezvládajú učivo a nikto sa im špeciálne nevenuje. Potom ho rodičia nedávajú do školy. Nikto mi nevie povedať, koľko rokov je povinná školská dochádzka. Vraj keď po dvoch rokoch prestane dieťa chodiť do školy, lebo rodič nemá peniaze, nemá žiaden postih a nikto s tým nič nerobí. Školy sú tu na každom kroku a sú preplnené. Len v našej dedine sú najmenej 4 školy. Rozdiel je v tom, že v našej škole deti dostávajú kvalitnú výchovu, samozrejme aj náboženskú a tiež kvalitné vzdelávanie. Ináč deti si tu vážia všetko. Možno by niektorým našim deťom pomohlo vymeniť ich na rok, potom by ináč reagovali na všetko. Aj mnohým našim dospelým by to pomohlo. Škoda, že Vám to nemôžem zdokumentovať vo fotografii. Fotiť ich chudobu je nebezpečné. Okamžite rozbijú foťák, auto, ba aj človeka sú schopní zabiť. Možno sa mi to podarí neskôr, keď sa s nimi skamarátim.
Ľudia v Kamerune sú veľmi zbožní. Pri sv. omši sa nikdy neponáhľajú, ba ani pri modlitbách. Každý deň máme ráno o 6.00 hod sv. omšu v dedine vo farskej kaplnke /kostol sa stavia/. Je spojená teraz v októbri aj s modlitbou ruženca. Chodíme autom a je to iba 5 min. cesty /autom/. Keď sa dá, ideme so sr. Rudolfou peši. No a vraciame sa okolo 7.30 až 8.00 hod. V nedeľu trvá sv. omša 2.30 hod. Spievajú prekrásne, naozaj Boha oslavujú úprimne a s celým srdcom. Obdivujem deti, pretože tie sú aj na rannej sv. omši. Taký malý 3-ročný Pierre sa na sv. omši za 1.30 hod ani nemrví, neotáča, nerozpráva. Je to úžasné a tieto deti i ľudia sú mi veľkým príkladom a povzbudením. V nedeľu som bola na detskej sv. omši. Deti sa pred omšou modlili ruženec a potom bola sv. omša. Všetko to trvalo 2.30 hod. Kostol bol plný detí. A boli úžasné. Spievali, ba mali aj svoj zbor. Malé, asi 8-ročné a 11-ročné dievčatká to dirigovali. Tu som si uvedomila, aké sú tie deti zodpovedné. A spievali krásne, ba vedeli, kedy majú čo spievať. Nepomáhal im žiaden dospelý. Prepáčte, že Vám veľa píšem, ale som plná zážitkov a rada sa s Vami o ne delím. Viem, že to mnohí čítate a budete sa modliť za túto krásnu misiu. Vrelá vďaka za to.
Hneď v sobotu, keď som sem prišla, bola som u našich sestier v hlavnom meste na obnovu sľubov a na prijatí do noviciátu. Nadežde bola prijatá do noviciátu a od tej chvíle ju voláme sestra Nadežde. Obnovu sľubov mala sr. Emilienne. Po sv. omši bol slávnostný obed. Po obede sestry juniorky a novicky s tancom a spevom priniesli oslávenkyniam darčeky. Boli to drobné darčeky, ktoré dostali od sestier z komunít. Bola som milo prekvapená. Každý darček rozbalili a ukazovali to všetkým. Tiež čítali pozdravy. Bolo úžasné vidieť, ako sa tešili z hygienických vreckoviek a zo zubnej pasty, či medajlónky ...
Čo sa týka prírody, je to typický prales. Je tu vlhko a teraz častejšie prší. Dážď je tu však silný, ako u nás prietrž mračien. A k tomu občas hromy a blesky. Horúco je stále. Mikinu vôbec nepotrebujem. Banány rastú všade ako burina. Tiež rôzne kríky a kvety, aké poznáme len z kvetinárstva. Tu však je všetko krásne, veľké. Motýle a vtáky sú tiež prekrásne. Zaujal ma havran. Vyzerá ako náš havran, ale krížený so strakou, lebo je čierno-biely. Krik robí poriadny. A kradne jedlo. Už som videla aj tukany. Kŕmili sa na palmových orieškoch. Jašterice sú skoro na každom kroku. Najviac ma zaujali veľké jašterice s bielo-žltou hlavou, potom majú telo čierne a chvost biely. Jedna maličká jašterica býva so mnou v izbe. Som rada, lebo mi žerie muchy a komáre. Hneď na tretí deň som videla v kaplnke tarantulu. Bolo to ešte mláďa, lebo mohla mať iba okolo10 cm. Pochválila som ju, že nám vychytá komáre. Ale sestry mi vraveli, že inokedy ju musím zabiť, lebo je jedovatá a nebezpečná. Hadov som zatiaľ nevidela, ale dávam si pozor, lebo viem, že sú jedovaté. Na všetko si vlastne dávam pozor. Viem, že pred Afrikou musím mať úctu a rešpekt a nezahrávať sa, neriskovať. Ak mi sestry povedia, že každý pomaranč či mandarínku, banán, proste úplne všetko musím najprv poriadne umyť pod tečúcou vodou, tak poslúchnem. Až potom môžeme ovocie šúpať a jesť. Vraveli, že na povrchu ovocia môže byť bacil týfusu, cholery... Vodu pijeme iba filtrovanú, alebo prevarenú. Stravu jeme iba to, čo si sami v komunite uvaríme. Teraz mi nechali mesiac na adaptáciu organizmu na podmienky Kamerunu. Veľa oddychujem, ale aj pomáham čo treba. S porozumením mám trochu problém. Oni mi rozumejú, ale ja im ešte málo. Musím si zvyknúť na ich výslovnosť, ktorá je iná ako vo Francúzsku. Vravia, že musím byť trpezlivá, veď som tu iba týždeň. Ráno a večer sa musím nastriekať proti moskytom, ktorí prenášajú maláriu. Teraz užívam antimalariká. Na oknách v kláštore máme protimoskytové siete a sklenené žalúzie, ktoré zároveň slúžia ako okno. Normálne v žiadnom dome, ba ani v školách okná, teda sklo neexistuje. Sú to iba diery v múre. Cez deň štípu menšie komáre. A tie sú protivné, doštípu poriadne. Človek ani nevie, kedy ho komár uštipne. Nebzučia. Až potom to začne svrbieť a je už navretý pupenec. Ale to sú také malinké utrpenia, ktoré patria k tejto krajine, k tejto misii. Som prekvapená, ako zatiaľ reagujem. Zdá sa mi, ako keby som tu bola už roky a veľmi veľa vecí je pre mňa normálnych. Myslím, že mi veľmi pomohlo, že som pracovala s Rómami. Naozaj v mnohých veciach sú rovnakí. A veľmi veľa mi pomáhajú moje spolusestry, sr. Rudolfa a sr. Gerarda. Vysvetľujú mi, prekladajú, zaúčajú... Pomáhajú mi, ako sa len dá. A ja sa tu cítim proste ako doma. No nezabúdam na svoju vlasť a na všetkých, ktorých poznám, ktorí sú tiež v mojom srdci. Myslím na Vás v modlitbách pred bohostánkom. Je to úžasné vnímať: „Bože, Ty si tu, nielen na Slovensku, a miluješ aj týchto ľudí. Aj za nich si sa obetoval na kríži. Zmiluj sa nad Slovenskom, nad Kamerunom, ale i nad celým svetom.“
Všetkých Vás čo najsrdečnejšie pozdravujem a myslím na Vás v modlitbách. Nech Vás naša drahá nebeská Matka ochraňuje a prikrýva svojim plášťom.
S láskou vďačná
sr. Stellamaris
 

Nová posila

Ani sme sa nenazdali a tri roky v Kamerune ubehli ako voda. Blíži sa čas návratu sr. Ge-rardy a sr. Rudolfy, veď november je tu už čo nevidieť. 
Táto, nám tak vzdialená, krajina si však zís-kala srdce sr. Stellamaris, ktorá celý život túžila ísť na misie. Jej sen sa splnil 30. sep-tembra 2014, kedy po dôkladnej jazykovej, kultúrnej a inej príprave, odletela do Yaoundé. Jej domovom sa stala neďaleká dedinka Nkoulou, kde pôsobí sr. Rudolfa.
 

Po prázdninách

Yaoundé, 7. 9. 2014
 
Milé sestry,
srdečne Vás pozdravujem. Ubehlo už veľa času od posledného listu. Na konci školského roka som si povedala, že cez prázdniny Vám napíšem pár riadkov. Prázdniny prešli, v pondelok (8. 9.) deti začínajú nový školský rok a ja som si povedala, že buď teraz alebo už to nestihnem.
Náš čas v Kamerune sa pomaly napĺňa. Tri roky ubehli a my sa chystáme na cestu domov. Ale kým ten deň príde, ešte je čo robiť. Je však pravda, že pomaly hodnotím a ohliadam sa späť za prežitým časom. Ďakujem predovšetkým Pánu Bohu za milosť prežiť tri roky v misii. Je to veľká a s ničím neporovnateľná skúsenosť.
Ako som spomínala, deti sa vracajú do školských lavíc a ja tiež s nimi začínam nový školský rok. V našej škole v Nkoulou sa otvárajú ďalšie nové triedy, lebo detí pribúda a aj na hodi-nách náboženstva budem mať čo robiť. Spolu s deťmi chceme pripraviť a osláviť narodeniny MAM. Keďže sestry sú momentálne na oslavách v Oberbronne, my sa môžeme zatiaľ chystať, lebo po ich návrate plánujeme slávnostnú sv. omšu spolu s deťmi, na ktorej budú spievať a možno i hrať.
V útulku s chlapcami z ulice som prežila pracovné prázdniny. Niektorí sa vrátili domov, ďalší noví prišli z ulice a môžem povedať, že začíname odznova – s novou skupinou. Väčšina sú naozaj noví a veľmi malí – od 10 do 12 rokov, Kamerunčania z rôznych kútov krajiny, ale i Stredoafričania, kde zúri občianska vojna. Máme tam však aj „recidivistov“ – teda tých, ktorí sa napriek niekoľkoročnej snahe znova ocitli na ulici a dostali sa k nám.
Keď som v jeden deň tak nad tým rozmýšľala, mala som pocit, že za tie tri roky práce s nimi nič po mne nevidno. Z tých, ktorých som v útulku pri príchode našla, len pár sa uchytilo
a neskončilo opäť na ulici. Cez tieto prázdniny odišli poslední z nich domov. Bolo mi všelijako, keď odchádzali. V duchu som sa pýtala: „Vydržia? Zostanú doma? Budú mať možnosť dokončiť školu, či vyučiť sa nejakému remeslu? Neskončia znova na ulici? Ako to zvládnu?...“ Keď ukladáte knihy na poličke, či zakladáte papiere do fascikla, viete, že ich tam nájdete, keď ich budete hľadať. Ale v práci s človekom nič nie je isté! Človek nie je kniha ani nijaká iná vec. Má slobodu vybrať si. Je to dar Pána Boha, ktorý dostal každý. Nádherný dar spojený s rizikom. Tak som sa pýtala sama seba: „Ak Boh rešpektuje moju voľbu, prečo chceš rozhodovať za nich?
(za deti, za ich rodičov...)“
Povzbudil ma jeden z chlapcov, ktorý sa vrátil minulý rok domov a ktorý k nám prišiel na prázdninovú brigádu. Volá sa Franky a má 16 ro-kov. Keď som sa ho pýtala, ako doma, povedal mi: „Nie je to ľahké, ale som doma. Bol som hlúpy, keď som tak dlho váhal vrátiť sa. Bolo to iba preto, že ostatní chalani, ktorí boli doma na prázdniny a vracali sa do útulku, mi hovorili, že v útulku je lepšie, doma je veľa problémov a skrátka výhodnejšie je zostať s „padrem“ (pozn. tak volajú pátra, ktorý je koordinátorom v útulku). Napriek všetkému som však túžil znovu vidieť moju mamu. Nevidel som ju osem rokov, lebo najskôr som býval dva roky u uja a potom som sa šesť rokov motal striedavo na ulici a v útulku. Tak som si povedal, že musím vidieť svoju mamu. No a keď som už bol doma, zistil som, že to nie je až také zlé, ako hovorili kamaráti. Naši sú chudobní, otec dosť pije, ale mama sa snaží, aby bolo čo jesť aspoň raz za deň. Vtedy som sa rozhodol, že nechcem už skončiť na ulici, že vydržím, aj keby čo bolo...“
Pokračoval v rozprávaní, ako začal chodiť do školy (časť školného sme im pomohli zaplatiť). Každý deň najskôr peši, potom na bicykli 7 km tam a 7 km späť, často hladný, ale rozhodnutý dokončiť prvý stupeň ZŠ, aby mohol pokračovať ďalej. Dokonca ho raz obvinili, že ukradol v triede peniaze. Keďže učiteľ poznal jeho minulosť, nikoho ďalšieho v triede nepodozrieval. Zavolali do školy rodičov, najskôr otca, potom mamu. „Vyšetrovanie“ prebehlo aj doma – otec sa ho pýtal, či je to pravda, aby vedel zaujať postoj pred riaditeľom. Keď mu Franky povedal, že on to nebol a že peniaze nezobral, otec sa ho zastal. Nakoniec po pár dňoch sa peniaze našli u iného chlapca, ktorý sa priznal, že ich vzal. Riaditeľ si znova predvolal rodičov a za prítomnosti triedneho učiteľa a Frankyho sa im ospravedlnil. Veľmi pekné gesto urobil aj učiteľ. Zobral si Frankyho na bok a povedal mu: „Mrzí ma, že som Ti krivdil, prepáč mi to. Pozývam Ťa dnes na obed.“ A naozaj mu kúpil na obed teplé jedlo. No Franky nezostal iba pri tom. Zašiel za svojim spolužiakom, ktorý peniaze ukradol a povedal mu: „Je to pravda, že si vzal peniaze. Stalo sa a už si ich aj vrátil. Takže je to uzavreté. Ideme ďalej spolu. Už to viac neurob.“
Keď som ho počúvala, uvedomila som si, aký kus cesty prešiel tento chlapec, ktorého som pred tromi rokmi našla v útulku. Dospel a dozrel, vie, čo chce a vie, že cesta k dosiahnutiu cieľa nie je ľahká. Je však rozhodnutý nevzdať sa. Verím, že sa mu podarí na nej pokračovať.
No a ostatní chlapci? Počas prázdnin bolo veľa prázdninových aktivít, ktoré sme im pripravili, aby aj oni trochu vypadli z bežného stereotypu: týždňový pobyt na Kribi pri mori, športové hry a divadelné popoludnia, počas ktorých pripravili divadelné predstavenie pre hostí, ale i rôzne tvorivé dielne, kde sa mohli naučiť pracovať s počítačom, či pomocou CD učiť sa čítať a pod.
Dostali sme aj jeden špeciálny balík od dobrých ľudí zo Slovenska, ktorý bol plný Horaliek. Radosť bola obrovská a len sa tak po nich zaprášilo.
V Delegácii sa teraz pripravujeme na slávnosť skladania prvých sľubov dvoch noviciek – sr. Catherine a sr. Arlette, doživotných sľubov juniorky sr. Beatrice, podľa všetkého začne kanonický noviciát postulantka Nadége a spolu oslávime aj 200-té narodeniny MAM. Všetko by to malo byť 1. novembra 2014. No a potom už začnem baliť na cestu domov.
Milé sestry, chcem sa Vám poďakovať za Vaše modlitbové sprevádzanie mojej misijnej služby. Cítila som Vaše modlitby na každom kroku, vo chvíľach radostných i ťažkých. Nech Vám to dobrý Pán odmení svojimi milosťami. Aj tento posledný úsek cesty v misii zverujem do Vašich modlitieb a teším sa na stretnutie doma.
V modlitbe s Vami spojená zostáva
FOTO                                                                                                         sr. Gerarda

 

KAMERUN

Yaounde, 12. 10. 2012 

Všetkých Vás  srdečne pozdravujem z upršaného, ale horúceho Kamerunu.
Od môjho posledného listu ubehol už nejaký čas, skončili prázdniny, začala škola a tak sa chcem s Vami podeliť so svojím životom i zážitkami, o ktoré nie je núdza.
Začnem tak zľahka – počasí. Momentálne by tu malo byť veľké obdobie dažďov – teda by malo pršať deň aj noc, ale akosi sa ešte nerozbehlo. Prší iba popoludní v čase, keď sa deti vracajú zo školy. Dalo by sa povedať, že dážď čaká, kým deti opustia školu a vtedy to začne. Lejak, ktorý sa spustí, nenechá ani nitku suchú na tých, čo sú vonku. Darmo máte dáždnik, či pršiplášť. Raz som sa v tom čase vracala z práce a stihlo ma zliať na pol ceste. Bola som patrične vystrojená – dáždnik aj pršiplášť – a hoci som bola iba 100 m od domu, prišla som vyše kolien mokrá a zablatená. Po daždi sa výrazne ochladí, a tak niet divu, že je v tomto čase veľa ľudí prechladených. Ja zatiaľ odolávam.
Po prázdninách sa život v útulku vrátil do „pracovných“ koľají. Chlapci sú v škole – niektorí na neďalekej štátnej škole, zopár ich má vyučovanie v útulku a traja najstarší začali svoju profesionálnu formáciu v rôznych dielňach podľa toho, čomu sa chcú vyučiť – krajčír, automechanik, elektrotechnik. Momentálne ich je všetkých 20. Stále sa to mení, pribúdajú noví, ďalší odchádzajú domov, ale vrátili sa aj takí, ktorých sme v júni odprevadili domov. Dôvody majú rôzne – doma ich nezapísali do školy, alebo sa nevedia zmestiť do kože a keďže im to doma netolerujú, tak prídu s príbehom o tom, že ich z domu vyhnali a pod. Mala som možnosť tak trochu riešiť oba prípady.
Jedného dňa sme sa chystali navštíviť chlapca Abbé Maxa doma, lebo sme sa tam nemohli dotelefonovať a chceli sme vedieť, či ho zapísali do školy. Je to jeden z mojich chlapcov, ktorého mám na starosti aj teraz, keď je už doma – udržiavať kontakt, z času na čas zavolať, porozprávať sa s mamou i s ním. Ale keďže nikto nedvíhal telefón a nie je to ďaleko, vybrali sme sa tam. Ráno nás však čakalo prekvapenie. Abbé Max sa zrazu objavil v útulku s veľkým úsmevom a radosťou. Ten však veľmi rýchlo pominul, keď som sa spýtala, čo ho priviedlo k nám. „Nezapísali ma do školy“. Keďže sme už boli pripravení na cestu, nasadili sme aj jeho s nami a išli sme tam – Benjamín a ja. Cestou som ešte zisťovala, či vôbec doma vedia, že Max sa vybral k nám. Povedal, že áno a nakoniec sa to aj potvrdilo. Potešilo ma, že neušiel. Snažíme sa ich učiť, že aj keď chcú prísť, musia si pýtať dovolenie doma. V tomto prípade to fungovalo. Keď sme prišli k nim domov, ukázalo sa, že nie sú peniaze na školu pre Abbé Maxa. Jeho mladšia sestra je už zapísaná, aj chodí do školy, ale pre neho sa mama snaží zarobiť peniaze. Školné je 10 000 frankov (15 €) na celý rok, plus ešte uniforma a didaktický materiál – knihy, zošity, teda možno ďalších 10 000 frankov. Ak to porovnáte s našimi cenami, je to možno smiešna suma - 30 € a máte vybavený celý školský rok. Ale pre chudobných ľudí tu to také ľahké nie je. Aj Maxova mama musí ešte dnes nosiť drevo do mesta a predávať ho tam, aby mala peniaze na to, čo deti potrebujú do školy.
Po rozhovore s rodinou a vopred dohodnutých veciach so sr. Salome, našou riaditeľkou, sme sa s rodinou dohodli, že útulok zaplatí školné, aby Max mohol začať chodiť do školy (teda 10 000 frankov) a o ostatné veci sa postará rodina. Sr. Salome mi dala aj jeden balík zošitov, takže v pondelok Max nešiel s prázdnou taškou do školy. Keď som s ním potom asi po týždni telefonovala, bol veľmi šťastný.
Iný prípad bol Štefan, ktorý sa vrátil z domu s príbehom o tom, že ho doma bijú a že ho ešte nezapísali do školy a že on tam nechce byť. Mal smolu v tom, že ráno predtým, ako k nám prišiel, telefonovali z domu a pýtali sa, či je u nás, lebo doma ho už dva dni nevideli. Sr. Salome sa pýtala, či sa niečo stalo. Vraj si robí, čo chce, nerešpektuje nikoho, neposlúcha a do školy ešte nechodí, lebo majú problém nájsť pre neho školu blízko domu.
Keď sa Štefan objavil, hneď sme informovali rodinu – jeho tetu a starú mamu – že je u nás. Teta prišla, ale on ju nechcel ani vidieť. Dohodli sme sa, že kým nájdu školu a kým sa Štefan trochu upokojí, zostane u nás. Prerozprávali sme to s ním viacerí vychovávatelia, ale videli sme na ňom, že si aj tu robí, čo chce. Keď našli školu, Benjamín ho odprevadil domov. Ráno to bola prvá vec, ktorú mi ostatní zvestovali. No vzápätí sa Štefan objavil znovu s tým, že ani doma nespal, lebo strýko ho vyhnal ešte večer z domu. Zase to nebola pravda, ako sa ukázalo. Keďže Štefan nemá rodičov – obaja zomreli – stará sa o neho teta, otcova sestra. Sr. Salome išla k nemu domov aj s ním, aby naozaj zistila, čo je tam za problém. Keď prišli k nim, našli všetkých členov rodiny spolu – stará mama, jej synovia a dcéry, všetci do jedného. Riešili Štefana. Veľmi milo ju prijali a posadili ju medzi seba, aby bola pri tom aj s chlapcom. Ukázalo sa, že napriek všetkému sa snažia nájsť riešenie chlapcovej situácie tak, aby bol aj on spokojný a aby sa to dalo zvládnuť aj v rodine, kde bude. Takže Štefan klamal, keď povedal, že ho bijú, že mu nič nedovolia, dokonca nebola pravda ani to, že ho ujo včera vyhodil. Priznal to sám. Nakoniec sa upokojil a do dnešného dňa je doma.
Tak to sú príbehy z práce v útulku. Ale od polovice septembra mám aj nové poslanie v materskej škole v Nkoulou. Počas prázdnin sa trochu upravovali priestory – predeľovala sa jedna trieda a uzatváral sa altánok na dvore tak, aby vniklo viac priestorov a od septembra sa mohli otvoriť prvé ročníky základnej školy a jedna trieda, nazvem to „predmaterskej školy“, pre deti vo veku od 2 do 3 rokov. Peniaze na úpravu sme dostali od slovenských misijných dobrodincov, za čo naozaj srdečne ďakujeme. Takže od septembra sa rozbehlo vyučovanie aj v 1. a 2. ročníku ZŠ. Riaditeľka, sr. Mária, ma poprosila, či by som práve v týchto dvoch francúzsky hovoriacich triedach (sú aj anglicky hovoriace, keďže škola je dvojjazyčná francúzsko-anglická) mohla učiť náboženstvo a informatiku. Súhlasila som, a tak každú stredu dochádzam do Nkoulou, aby som odučila 4 hodiny. Spolu mám 46 detí, ktoré sú veľmi živé a vnímavé. Je to zaujímavá skúsenosť, iná ako v útulku, ale tiež chvíľami ťažká, lebo nie každé dieťa má to, čo potrebuje na vyučovanie – knihy, ceruzky a o farbičkách už ani nehovorím. Vďaka štedrosti mnohých z Vás im však môžeme aspoň trošku pomôcť.
Teraz niečo zo života v spoločenstve sestier. Sr. Solange Belinga bola k 8. 10. 2012 znovu menovaná do úradu predstavenej delegácie na 3. obdobie. Zároveň boli menované nové sestry radkyne, s ktorými bude spolupracovať nasledujúce 3 roky. Pri tejto príležitosti sme prežili spoločný večer v dome delegácie – najskôr pri spoločnej modlitbe a potom i pri spoločnom stole.
V našej komunite sa teraz pripravujeme na vstup jednej prepostulantky do postulátu a dvoch postulantiek do noviciátu. Všetko sa udeje 15. októbra na sviatok sv. Terézie z Avily u nás doma. Ďalšie dve novicky začínajú druhý rok noviciátu a čaká ich niekoľko mesačná prax na rôznych miestach. Jedna bude od budúceho týždňa so mnou v útulku a druhá bude chodiť do škôlky do Nkoulou. V januári ich čaká 3-mesačná prax v niektorej z komunít delegácie, no zatiaľ nevedia v ktorej. Bude to zrejme prekvapenie pod vianočný stromček.
Snažíme sa  žiť sesterské spoločenstvo v radostiach i ťažkostiach. Určite k radostným chvíľam patrí aj čas spoločného športovania. Ako sa hovorí: v zdravom tele zdravý duch! Raz, či dvakrát do týždňa sa snažíme nájsť si čas aj trochu zašportovať. Pocvičíme, zabehneme nejaký ten kilometer a potom hráme bedminton alebo vybíjanú. Mne to pomáha sa odreagovať, vyvetrať hlavu, ale cítim, že tým rastie aj spoločenstvo a prehlbujú sa vzťahy. Aj keď po takej hodinke ma občas bolia nohy, neľutujem to, lebo sa cítim uvoľnená – na duchu i na tele.
Keď pozerám do kalendára, čas beží naozaj rýchlo. Čoskoro budeme mať za sebou prvý rok. Neviem, aký obraz o Kamerune a o mojom živote sa Vám vytvára, keď čítate tieto listy. Ja môžem povedať, že sa už teraz teším skúsenosti, ktorú mám – so sebou, so životom v cudzine i s ľuďmi, ktorých tu denne stretávam, s ktorými žijem a pracujem. Nie je to ľahké, ale mám možnosť sa veľa naučiť, poučiť a snáď s pribúdajúcimi šedinami na mojej hlave (ktoré si toť minule všimla už aj moja sestra Rudolfa) pribudne časom aj múdrosť. Verím, že všetko sa to raz vyskladá ako mozaika. Dovtedy sa budem ďalej snažiť zbierať do nej kamienky.
Želám a vyprosujem Vám požehnaný čas a zostávam spojená v modlitbe.
FOTO
sr. M. Gerarda, SDR
 
Nkoulou, 24.10.2012
MILÉ SPOLUSESTRY! 
Srdečne váš všetky na milovanom Slovensku pozdravujem. Už sú tomu skoro dva mesiace čo nám skončil čas prázdnin a začali sme nový školský rok, a tak sa chcem spolu s vami podeliť o prvé zážitky. Prázdniny som s Božou pomocou prežila. Skúsenosť práce v kancelárii škôlky bola namáhavá, ale zároveň pre mňa aj obohacujúca. 30. 8. 2012 som „slávnostne“ odovzdala kľúče riaditeľke školy, ktorá sa šťastne vrátila z generálnej kapituly v Oberbronne.
3. 9. 2012 sme slávnostne začali nový školský rok spolu s deťmi v základnej škole. Škôlkari začínali až o týždeň neskôr. Po rozhovore s riaditeľkou školy som v tomto roku dostala aj vlastnú triedu. Pracujem s najmenšími deťmi – 2 ročnými. A tak som sa prvý týždeň v septembri snažila nejako pripraviť triedu a za podpory aj našej generálnej predstavenej kúpiť  nejaké hračky pre deti /niečo sme dostali od známych z rodiny/. Okrem toho som si pripravovala veci ku katechéze a vyučovaniu informatiky. Uvedomovala som si, že to nebude vôbec ľahké.
10. 9. 2012 nebolo v škôlke ani jednej triedy, kde by sa neplakalo, ale veď to určite poznáte aj z vlastných skúsenosti. Prvý týždeň bol veľmi náročný – kým si deti zvykli na nové prostredie, učiteľov a hlavne odlúčenie na pár hodín od rodičov. Mám v triede 6 detí – 2 chlapcov a 4 dievčatá. Ostatné triedy sú viac početné. V triede sme si už na seba celkom zvykli, až sa riaditeľka škôlky smeje, že keď ma deti vidia v tom momente sú pri mne. Dieťa sa aj v škôlke učí pravidelnosti a tak sa to učia aj moje deti. Učíme sa poznávať základné veci, hygienické návyky a mnoho iného. Musím ich pochváliť – sú veľmi šikovné. Po necelých dvoch mesiacoch keď poviem, čo ideme robiť,  oni už vedia, kde si majú posadať a čo pripraviť. Po prvých pokusoch o spánok to dopadlo dobre, až som z toho dostala nové oslovenie – MAMA. Po prebudení, keď ma jedno z mojich detí uvidelo, tak ma pozdravilo – „Bonne jour mama“. Smejeme sa z toho doteraz. Takže už som aj mama, mám „jednu dcéru“ a volá sa Emmanuela. Pomedzi prácu s mojou triedou učím ešte vo veľkej skupine náboženstvo a informatiku a v strednej skupine náboženstvo. Zvlášť na hodinách náboženstva sa od detí dozviem veľa nových vecí, ako napríklad - pri opakovaní  hodiny o stvorení sveta a otázke: „Kto stvoril svet?“ Odpoveď znela: „JA“. A keďže škôlka nosí meno našej zakladateľky, tak sa vo veľkej skupine zoznamujeme aj s jej životom. A tu tiež znela jedna zaujímavá odpoveď na otázku: „Kto je matka Alfonza Mária?“ Odpoveď jedného dieťaťa znela: „Sestra Rudolfa“. J Hoci je táto práca s deťmi veľmi náročná, je krásna a Pán stále pošle niečo, čo ma poteší a dá síl isť ďalej.
Po celom týždni práce v škôlke máme tu v komunite každú sobotu stretnutia s deťmi. Ja mám najmenšiu skupinu detí – od 1 do 5 rokov. Pracujeme s nimi pod záštitou organizácie COP MONDE. Je to niečo také ako u nás ERKO. Práve na misijnú  nedeľu sme mali slávnostne otvorenie aktivít v našom Eucharistickom centre /naša dedina ešte nie je farnosť/ a tak sme pripravovali spolu s deťmi liturgiu, spevy a spoločný program. Slávnosť bola veľmi pekná ako i stretnutie potom. Pán nám doprial aj počasie. Teraz je tu čas dažďov a to z dôsledku veľkých teplôt. Takže ak je doobeda horúco, tak poobede je búrka, alebo naopak. No v nedeľu u nás v dedinke Nkoulou vôbec nepršalo a hoci nám chýbala elektrina bol to nádherný deň za čo sme spolu v komunite pri večernej adorácii Bohu ďakovali.
Som vďačná Bohu za každý deň, ktorý tu prežívam, lebo je pre mňa veľkým darom. Verím, že aj vy tam na Slovensku zažívate denne dotyk Božej lásky cez malé konkrétne veci. Jediné dôležité v živote je MILOVAŤ, nech sme kdekoľvek. O túto milosť opravdivej lásky prosím denne aj pre vás. Nech Božský Vykupiteľ, ktorého sviatok sme včera slávili je nám vzorom pre každý nový deň.
            V sesterskej láske ostáva s vami spojená a za každú obetu vďačná
 
sr. M. Rudolfa
 
 
NKOULOU 23.7.2012
(Foto)

MILÉ SPOLUSESTRY!                                                                         

      Srdečne vás pozdravujem opäť z Afriky, kde máme teraz pre nás fajn počasie. Aj keď je oproti tomu, ako bolo, teraz chladno /a pre africké sestry zima/, nám je super. Mám síce oblečenú bundu, ponožky, ale je fajn. Po dlhšom čase sadám k PC, aby som aj vám napísala ako tu žijem. Počas týchto mesiacov som nemala čas sadnúť za PC a písať a keď čas večer bol, tak nebola elektrika /tu sme nemali celé dva mesiace a ani vodu/ a ďalšou pravdou bolo, že som bola unavená a rada, že vidím posteľ. Opíšem vám troška to, čo som v posledných mesiacoch prežila. Rozdelím to do troch skupín.
 

V ŠKÔLKE

      Počas mája to bolo veľmi zaujímavé. Nakoľko tu končí šk. rok 31. mája, tak sme s deťmi chystali program a pripravovali im veci, ktoré dostali na konci roka. Jeden z tých týždňov som strávila v triede, kde sa učia hovoriť anglicky. Bolo to zaujímavé. Sem tam som hodila slovo po anglicky a ostatné po francúzsky. Učiteľka v tejto triede pred mesiacom odišla a tak sme tam zastupovali ako sa dalo. Decká boli super. Sú spojené spolu tri skupiny nakoľko nie je dosť priestorov – pre deti to veľmi dobre nie je a to som videla aj na práci, ktorú sme spolu robili. Posledný týždeň som už bola vo svojej skupine. Budem musieť prísť na nejaký systém ako udržať disciplínu v triede bez použitia toho, ako to robia ostatní učitelia. Myslím, že cez tie prázdniny strávim viac času pri knihách a dúfam, že bude na to čas. Takže šk. rok sme ukončili dobre a nakoľko sme zatiaľ iba materská škôlka, tak deti majú prázdniny tri mesiace. Inak ostatné školy to majú takto – deti, ktoré celý šk. rok pracovali super, majú prázdniny ako deti v materskej škôlke. No tie, ktorým to veľmi nešlo, chodia ešte ďalší mesiac do školy a učitelia sa s nimi učia. Je to dobre, lebo tak sa dá tým slabším individuálne venovať. Takže deti majú voľno a učitelia ako kedy. Čo sa týka mňa, ukončila som šk. rok s Božou pomocou 2.6.2012. Teraz cez prázdniny už druhý týždeň pracujem v kancelárii našej škôlky a čakám, či príde niekto zapísať dieťa do nového šk. roka. Troška takto vypomáham. Tu zápis prebieha od júla do septembra. A máme tu aj novinku, lebo od nového šk. roka otvárame prvé dva ročníky Základnej školy I. stupňa. Hľadáme teraz nejakých sponzorov, lebo je potrebné rozšíriť priestory a už sa aj nejakí zo Slovenska našli a tak vyzerá, že sa bude stavať. Pomedzi to sme mali konkurz nových učiteľov. Mala som tu na zápis už  pár rodičov. Sem tam som nerozumela čo chceli, sem tam nevedela dať odpoveď a tak som volala riaditeľke. Dobrá skúsenosť a zvláštny pocit, keď vidím, že rodičia chcú dať dieťa do škôlky, ale poplatky, ktoré tu za škôlku, či školu sú, sú pre niektorých veľmi vysoké. Nebolo mi ľahko, keď odchádzala mamička a nezapísala dieťa iba preto, lebo si to nemohla finančne dovoliť. U nás je to troška iné, aj keď som si prepočítala, koľko peňazí to stojí rodičov aj u nás, tak to tiež nie je malá suma, no u nás je rozdiel v tom, že aj keď si to rodič nemôže dovoliť, štát je povinný pomôcť – tu to neexistuje. Pomaly sa snažím pripraviť si aj plán na nový šk. rok pre jednotlivé triedy, nakoľko po rozhovore s riaditeľkou by som mala učiť náboženstvo a v Základnej škole aj Informatiku. 
 

V ŠKOLE

      Školu, do ktorej som chodila spolu so s. Gerardou do Yaoundé, som šťastne ukončila. Koncom júna som mala ešte poslednú skúšku. Väčšinou som sadala ku knihe tesne pred skúškou. Doteraz neviem, ako som dokázala napísať testy, aj ten posledný. Vidím, ako je potrebné venovať sa štúdiu jazyka kým máš pri sebe ľudí, ktorí ti to vysvetľujú v tvojom jazyku. Je pravdou, že na misii je jazyk iba jednou z vecí, ktoré sú potrebné, ale ja dnes môžem povedať, že aj keď je iba jednou z veci, je veľmi potrebný, lebo bez neho si ako „nemé decko“, ktorému nik nerozumie a samo si nevie nijako pomôcť. Mne sa iba potvrdilo to, čo som hovorila ešte na Slovensku, keď sa ma pýtali, čoho sa najviac obávam a ja som povedala jazyka. Niekedy je to ťažšie a vyžaduje to veľa síl, ale verím, že výsledok sa dostaví.
 

VO FARNOSTI A V DOME

V dome fungujeme tri a niekedy sú dni, kedy ostanem cez deň na pár hodín aj sama. Vtedy väčšinou využijem čas a oddýchnem tak po svojom. Aj keď máme prázdniny, nejako som to okrem toho, že nemáme v škôlke deti, veľmi nepocítila. Stále je niečo.
 
JÚN Začiatkom júna sme mali v našom dome prvé kňazské rekolekcie. V júni boli ešte zaujímavé dni. V jeden deň doobeda som mala v pláne pripraviť veci pre deti, ktoré k nám chodia na stretnutia a budú mať prvé sv. prijímanie /malú pozornosť z balíkov, ktoré nám tu prišli už zo Slovenska/, nanosiť si do izby vodu na umývanie, keďže stále z vodovodu netiekla. No plán sa veľmi rýchle zmenil, keď mi po raňajkách zostal v rukách malý Michal, ktorý u nás bol pomaly mesiac /už nie len na stravovanie, ale tu aj spal – je tu chudobná mamička s dieťaťom/. Chvíľku som to vydržala – reku jeho mama pripraví vodu na kúpanie a pôjdem po svojom. No mamku zavolali sestry opraviť nejaké veci na stroji /je krajčírka/ a tak som strávila s malým Michalom celé dopoludnie. Spolu sme sa hrali – snažila som sa mu venovať. Potom som sa rýchlo naobedovala a šli sme na prvý pohreb pána z našej dediny - nášho suseda. Pohreb bol o 13.00, späť sme sa vrátili bolo 16.30 a čakala ma šichta v kuchyni - uvariť obed na nedeľu, lebo v nedeľu máme slávnosť Božieho tela a krvi Pána. Ani som nestihla poriadne dovariť obed a už prišla sestrička, že ideme za jedným pánom ohľadom oltárikov. Vrátili sme sa a bolo 18.45, pomodlili sa vešpery, navečerali a dozvedela som sa, čo je potrebné pripraviť na oltárik. Mala som z toho troška nervy a k tomu všetkému sme bez elektriny a vody už fajn dlhý čas. Ale potom som si uvedomila, že pre nich je to prvýkrát čo to budú mať a tak sa mnoho veci učia ako robiť, či pripraviť. Deň na to 10.6. ráno som vstávala o 5.45, aby som sa stihla aspoň naraňajkovať a o 6.30 sme už šli do kostola. Dnes, keďže je slávnosť Božieho tela a krvi Pána, máme v kostole prvé sv. prijímanie. No to nebolo iba prvé sv. prijímanie, ale aj krsty deti, ktoré ešte neboli pokrstené a k tomu aj krsty malých detí. Pred omšou bolo v kostole ako na trhovisku, čakalo sa na ľudí a tak omša začala s hodinovým meškaním a skončila o 11.00. Po omši nasledovala procesia s Božím telom a to som ešte hneď po prijímaní utekala pozrieť, ako je pripravený oltárik na našej križovatke a dodala tam to, čo ženy nedali /korporal a sviečky/ a šla ešte s mamkou a malým Michalom k nám do kláštora, kde ho mamka rýchlo prebalila a utekali sme späť ku kostolu. Keďže som kráčala hneď za eucharistickým Kristom tak som využívala čas na modlitbu, nakoľko sa kráčalo v tichosti a aj keď sem tam niečo spievali, ja som tomu nerozumela a hranie na nástrojoch mi v modlitbe neprekážalo. No sama som už vnímala, že sa nedokážem sústrediť tak dlhý čas – možno som iba ja taká, ale 7 a ½ hodín sa modliť v kuse je pre mňa veľa. Do kláštora sme sa vrátili o 14.30. Rýchlo som uvarila zemiaky, najedli sme sa a myslela som si, že máme voľno. No malý Michal odchádzal s mamkou do Yaoundé a tak ich bolo potrebné odviesť autom na križovatku ku taxíku. Cestou späť sme sa zastavili v niekoľkých rodinách detí, ktoré mali prvé sv. prijímanie a chodia k nám na stretka, aby sme im dali malý darček a aj troška spoznali rodinu.  Keď sme prišli do kláštora bolo 18.15, pomodlili sa vešpery, najedli a ja som bola rada, že idem do izby. Bolo 21.00. Nejako som sa umyla vo vode, čo som mala ešte v lavóre a zaľahla do postele.
Na sviatok sv. Jána Krstiteľa sme mali krásnu slávnosť s deťmi s COP´MONDE. V kostole sme mali slávnostnú sv. omšu, pri ktorej sme s deťmi spievali a pripravili obetné dary. Po sv. omši sme spoločne posedeli, zatancovali, porozprávali. Celý týždeň pred touto slávnosťou sme spolu so staršími deťmi pripravovali malé prekvapenie pre ostatných a spolu tvorili náš plagát, ktorý sa niesol medzi obetnými darmi v deň slávnosti.
 

JÚL

Od nedele 1.7. tu začali duchovné cvičenia pre 10 sestier tejto Delegácie. Chodil k ním jeden kňaz každý deň a prednášky mali zamerané na poslednú exhortáciu pre Afriku – AFRICAE MUNUS. Šok som zažila ešte v sobotu, keď som sa vrátila z Yaoundé, kde som mala možnosť po dlhšom čase opäť pristúpiť k sviatosti zmierenia a prežiť aj čas so sr. Geradou. Mali sme už pripravený a uprataný dom na duchovné cvičenia a keď som vošla do kaplnky a iných miestnosti a zistila som, že tu boli majstri a montovali veci, ktoré neboli urobené a keď som pozrela na dlážku vedela som, že dnes moje spanie nebude vôbec dlhé a tak aj bolo. Po vešperách sme sa so sestričkou raz dva najedli a šup handru do ruky a upratovať niektoré miestnosti na novo. Ktoré miestnosti sme vedeli, že vydržia do pondelka sme nechali tak. Tu to tak chodí. Čakáš majstrov každý deň a keď dorobíš veci, tak vtedy prídu. Realita Kamerunu. Večer som do postele odpadla. V nedeľu klasika - omša a poobede ešte posledné úpravy. Spolusestra ma poprosila, či nepripravím adoráciu, lebo sa jej páči môj štýl a začínali duchovné cvičenia. Keď som pozrela na hodinky tak ma olial pot, lebo adorácia začínala o 30 minút a ta moja francúzština nie je až taká dobrá, no Duch Sv. účinkoval – vytiahla som litánie k Duchu Sv. reku šak sa začínajú duchovné, prihodila k tomu pár vlastných slov, verš z nedeľného evanjelia a šla som do kaplnky. Napodiv to dopadlo dobre. Pán mi dal pri adorácii pokoj do srdca i síl ísť ďalej a nebáť sa. Po duchovných sme v sobotu o 16.00 vyrážali na slávnosť do jednej rodiny, kde syn prijal dnes diakonát. Veľmi sa mi tam nechcelo po celom tom týždni akcií v našom dome. Keď sme prišli do ich rodiny a videla som koľko je tam ľudí a ako nahlas hrá hudba, moja hlava bola mimo. Ľudia tam rozprávali vo svojom jazyku, sem tam znela francúzština, takže som im veľmi nerozumela. Večer sme sa vrátili do komunity a zistili, že sme bez elektriny /hoci naokolo znela hudba/, pomodlili sme sa vešpery, niečo zajedli a o 21.30 som odpadla do postele.
S deťmi teraz v dedine nemáme cez prázdniny pravidelné stretnutia. Mnoho z nich je na prázdninách u svojich starých rodičov – aj tu to funguje tak ako u nás. Tak s niektorými sa stretávame iba po sv. omši.
V tomto mesiaci som ostala jeden víkend v komunite sama, prišla Gerarda a tak sme mali jeden víkend v Kamerune po slovensky. Urobili sme si svoj program, navarili a hlavne obe oddýchli a boli spolu.
Takže takto si tu ja žijem. V auguste by som mala ísť spolu s Gerardou od 5. 8. – 11. 8. na duchovné cvičenia v Yaoundé. Už za tých 8 mesiacov, čo som tu, som pre môj osobný život získala veľmi veľa a som za to Bohu vďačná.
Verím, že aj vám sa darí pracovať naplno vo vinici Pánovej. Ďakujem vám za každú pomoc materiálnu, či duchovnú. BOH VÁS ŽEHNAJ!
V láske Kristovej ostáva s vami stále spojená vďačná
sr. Rudolfa
 
Yaounde, 26.7.2012 

Milí priatelia,

keď pozerám na dátum, tak musím povedať, že po dlhej dobe sa mi podarilo posadiť sa a napísať niečo o tom, čím žijem a čo robím.
Ukončili sme jazykový kurz a snažím sa teraz venovať jazyku sama. Času nie je veľa, ale keďže nemám inú možnosť, musím hovoriť po francúzsky a sestry ma sem tam opravujú. Naozaj je potrebné zvládnuť reč ešte pred odchodom do cudziny. Ušetrilo by mi to kopec času a trápenia... Ešte stále je čo sa učiť. Stačí keď otvorím breviár. Ostáva mi iba veriť, že Pán Boh tomu rozumie, aj keď ja celkom nie.
Niektoré školy majú prázdniny už druhý mesiac a pocítili sme to aj my na živote v útulku, lebo chlapci boli celé dni v dome. Bolo treba ich zamestnať a vymyslieť program tak, aby dopoludnia každý niečo užitočné robil a popoludní zase aby sa trochu odreagovali. Posledný júnový týždeň strávili všetci spolu s vychovávateľmi týždeň pri mori. A potom sa začal rozchod. Aký? Niektorí išli domov k rodine na prázdniny – sú to tí, ktorí chodia do školy v Yaoundé, no a viacerí z nich sa vracali do rodín definitívne.
To, že to nie je vždy jednoduché a skúsenosti sú rôzne, viem už aj ja. Napríklad mama jedného z tých, ktorých sme odprevadili domov, nebola doma. Nemali sme žiadny kontakt s rodinou. Bývajú ďaleko. Všetky telefónne čísla, ku ktorým sme sa dostali, nefungovali. Tak sa k nim vybral jeden z vychovávateľov spolu s chlapcom. Keď prišli k nim, doma bola iba staršia sestra. Tá zavolala mame, že chlapec je doma. Na druhý deň mama prišla do útulku a povedala nám, že o chlapcovi celý rok nič nevedela a že už za neho dala slúžiť zádušnú sv. omšu, lebo si myslela, že zomrel, keď sa nevrátil. Takže jej radosť, aj keď cez slzy, bola veľká.
Ja som mala tiež možnosť navštíviť niekoľko rodín, odprevadiť viacerých a bol to zážitok. Jeden sa pokúsim opísať.
V ten deň nebolo k dispozícii auto. Zo skúseností, ktoré už mám, mi bolo jasné, že to bude veľmi zaujímavý a zároveň náročný deň. Ráno sme odišli z útulku o 10h taxíkom, presadli sme na minibus, potom do auta a zase do auta a taxíka a keď sme prišli do útulku bolo štvrť na osem večer. A to som jedla iba raňajky, pila som málo, lebo na WC nebolo kde ísť a prach, smrad v aute a teplo tiež urobili svoje, takže migréna sa dala čakať. Všetko, čo som mala oblečené od závoja po spodné prádlo bolo napáchnuté výparmi z výfuku auta, v ktorom sme sa viezli. Poviem vám, žiadna romantika.
Najskôr kde sme boli – boli sme odviesť dvoch chalanov na prázdniny. Viezli sme sa z Yaounde asi hodinu busom do jednej dediny a odtiaľ sme sa presunuli taxíkom na druhé miesto – také malé mestečko, kde sme nechávali druhého chalana. V prvej rodine sme našli doma iba uja. Stará mama, u ktorej má chalan byť cez prázdniny, je chorá a momentálne je u svojej vnučky v neďalekom mestečku. Jeho rodičia zomreli. Chlapec teda zostal s ujom, ale nebol z toho nadšený, lebo ujo nebýva v tom istom dome ako babka a teda zostal v dome sám. Keď sme odchádzali, bolo mu ťažko (rozplakal sa) a mne tiež. Bude sa musieť postarať o seba sám. Bolo mi ho ľúto.
U druhého to bolo iné, tam bol ocko doma a mamka prišla o chvíľu tiež, lebo jej dali vedieť, že sme tam.Tešili sa, že chlapec je doma, hoci prišiel iba na prázdniny a ako ho poznám, otázka je, či tam ten čas vydrží. Uvidíme...
Môj zážitok asi najsilnejší z tohoto dňa je z áut, v ktorých sme sa viezli. Hovoria, že v Kamerúne nemožné je možné. V ten deň sa to potvrdilo. Auto, ktoré u nás nájdete niekde na vrakovisku, jazdí na trase Ebebda – Yaounde, čo je podľa môjho odhadu dobrých 80km. Dvere vodiča sa otvárajú z vonkajšej strany, na strane spolujazdca sa nedajú zavrieť, tak ich šofér priviazal gumou, aby dvaja cestujúci vedľa neho nevypadli. Dvere na mojej strane sa z vonku nedali otvoriť, ale vo vnútri trčal drôt, ktorý bolo treba potiahnuť správnym smerom, aby ste ich otvorili. Keď som pozrela na tachometer, ručička bola na nule, ale my sme uháňali minimálne 100km/h! Ručička benzínu bola tiež na nule, voda bola v prevádzkovej teplote, ale jediné, čomu sa dalo veriť, boli hodiny, ktoré ukazovali čas. Ale to nebolo všetko. Kufor bol plný tak, že sa nedal zatvoriť a veci boli priviazané aj na streche. Výfuk bol zrejme deravý a podvozok určite tiež, lebo len čo rýchlosť presiahla 60 km/h, interiér auta sa zadymil od výfuku. Takže keď som prišla domov, všetko, čo bolo na mne, išlo do prania a ja do sprchy. No a k tomu všetkému si ešte predstavte, že nás v malom 5-miestom aute sedelo osem dospelých a dve deti!!! Že nemožné? U nás možno, v Kamerúne normálne.
Vymodlila som sa dva ružence cestou späť, lebo ani šofér nebudil dôveru. Urastený mladý chalan s veľkou jazvou na hrudi a druhou takmer cez polovicu hlavy. Po čase som si všimla, že na ľavej ruke mal iba tri prvé prsty. Nepredbiehal riskantne, ale vzhľadom na „kvalitu“ auta som sa iba modlila, aby nás to niekde nenechalo, či nestrelili kolesá, či čo ja viem, čo ešte, lebo ani nás z toho auta nedostanú von.
Ale šťastne sme dorazili a ďalšie cesty už boli iného razenia.
Momentálne máme v útulku iba 12 chlapcov (pred mesiacom ich bolo 40!). Je to aj pre nás takpovediac prázdninový čas. Ale je pravda aj to, že tak či tak treba byť s tými, ktorí sú tam. Máme niekoľkých nových, ktorí prišli za posledné týždne a ďalších, ktorí ostali, lebo zatiaľ nie je jasné, kde sú nejakí ich príbuzní. Ale máme aj jedného takého, ktorý v jeden štvrtok odišiel domov v doprovode vychovávateľa a hneď v utorok večer bol späť v útulku! Keď som ho ráno stretla, prekvapilo ma to. Cesta k nemu trvá takmer dva dni (severná časť krajiny). Vychovávateľ, ktorý bol s ním, opísal prijatie u nich doma ako najsrdečnejšie aj najradostnejšie zo všetkých, ktoré v ten deň absolvoval (mal ešte ďalších dvoch chlapcov so sebou). Dokonca aj sám chlapec bol šťastný a rád, že je doma. Zatiaľ je to veľmi čerstvé, takže nevieme, čo sa tam stalo, ale vychovávateľ sa vrátil v nedeľu v noci a chlapci v utorok večer.
O ďalšom už teraz vieme, že hoci išiel domov definitívne, po prázdninách sa vráti, lebo rodina ho odmietla prijať na stálo. Jeho rodičia nie sú v Kamerúne, má tu iba tety a starú mamu a tie ho nechcú. Je to chlapec, ktorý má 14 rokov a už teraz sme s ním mali čo robiť. Nechodil do školy, alebo lepšie chodil poza školu, vysvedčenie bolo strašné... Po tom, čo ho vlastní neprijali, nebude to mať o nič ľahšie. A my s ním. Uvidíme, čo sa bude dať robiť, ako mu pomôcť...
 
Ako vidíte, melie sa toho veľa. A to je iba práca. Dotýka sa ma to a vnímam, za čo všetko musím povedať ďakujem nielen Pánu Bohu, ale aj mojim rodičom a blízkym, s ktorými som prežila pokojné a radostné detstvo. Nemali sme doma to čo sme si zažiadali, ale mali sme čo jesť, mohli sme chodiť do školy i na ostatné aktivity, či už v škole alebo mimo nej, naši sa nám venovali. A aj keď po materiálnej stránke nám niekedy čo-to chýbalo (čo mali iní a my nie), nechýbala nám láska rodičov (čo zase iným chýbalo a chýba i dnes). Mnohému z toho, čo od nás rodičia chceli a žiadali, čo nám nedovolili, som ako dieťa nerozumela. Dnes vidím, že videli ďalej a vedeli viac ako ja vtedy.
Tu by rodičia neraz aj chceli dať to najzákladnejšie – jedlo, ale niekedy aj to chýba. V mnohých rodinách jedia iba raz za deň... No je pravda aj to, že väčšinou sú to rodinné problémy – rozvody, polygamia, alkohol, násilie – ktoré vyháňa deti z domu na ulicu. Najmä chlapcov...
Nie je jednoduché sa na to pozerať. Neraz prežívam smútok i pocit bezmocnosti nad biedou, ktorá je akoby bezvýchodisková. Potom si spomeniem na našu MAM alebo na matku Terezu a poviem si: „Nie je v tvojej moci, Gerarda, poriešiť všetky problémy. Ale môžeš mať tých ľudí rada a tak im dať pocítiť Božiu lásku.“ ...A idem ďalej.
Sú prázdniny a tak aj my so sr. Rudolfou sa chystáme trochu vydýchnuť od dennodenných pracovných povinností. Najskôr to budú duchovné cvičenia (od 5. do 10.8.) a potom sa postriedame, lebo raz ona bude týždeň sama doma a potom ja. Uvidíme, čo Pán ešte pre nás prichystal.
V Oberbronne začína GK, tak sme v duchu aj so sestrami. Čakajú ich dôležité rozhodnutia (tak, ako sme ich zažili my pred rokom počas našej GK).
Ďakujem aj vám za sprevádzanie modlitbami a obetami. Aj my v našom spoločenstve sa za vás modlíme. Nech čas prázdnin je aj pre vás časom oddychu a načerpania síl do ďalších dní, v ktorých Pán počíta aj s našimi, aj keď malými, či slabými silami.
S láskou Vás pozdravuje
sr. Gerarda
 

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Mt 25,40

Milé spolusestry!

      Citátom z Biblie začíname tento pozdrav, ktorým sa chceme v mene všetkých detí a mladých poďakovať Vám, i všetkým tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli a pomáhajú našej misii tu v Kamerune. Zbierkou ste pomohli deťom a mladým v dedine Nkoulou a chlapcom v útulku Foyer v Yaoundé k zlepšeniu ich vzdelávania.
      Nech Vám Boh odmení prejav Vašej lásky a daruje Vám už tu na zemi svoj pokoj a radosť z toho, čo robíte pre druhých. Nech každý Váš skutok je stále prejavom Božej lásky v dnešnom svete.
      V prílohe Vám posielame aj pár fotiek z našej misie. Keď sme videli radosť na tvári dieťaťa či mladého z obyčajnej ceruzky, či farbičky, bolo to pre nás samé veľkým obohatením a uvedomením si toho, čo dokáže urobiť malý dar, ktorý mi na Slovensku berieme za samozrejmý. 
      V láske Kristovej ostávajú v modlitbách spojené a o nej aj naďalej prosiace
s. Gerarda a s. Rudolfa

 

 

Nkoulou, 12.4.2012

Milé spolusestry!

      Srdečne vás pozdravujem počas veľkonočných sviatkov z tejto teplom zaliatej Africkej krajiny a chcem sa aj s vami podeliť o mojom prežívaní sviatkov tu. Bol to pre mňa nádherný, aj keď v niektorých momentoch nie ľahký čas. Tak tu je pár slov. Verím, že vás potešia.

2.4.2012 - Pondelok vo veľkom týždni

Začiatok veľkého týždňa bol zaujímavý. Kňaz sa necítil dobre a tak sme dnes boli vo farnosti bez sv. omše. Doobeda sme spolu so s. Benediktou a ženami farnosti pripravovali balíky pre chudobných v našej dedinke. Celý pôst trvala aktivita farnosti, kedy mohli veriaci prinášať rôzne veci /či už potraviny, oblečenie/ do kostola pre chudobných. Keď tak vnímam ľudí v našej dedinke, tak by ste povedali, že chudobný sú tu všetci. No veľkým prekvapením pre mňa bolo, keď som videla, ako sa títo ľudia dokážu podeliť s druhými aj s tým málom čo majú.

3.4.3012

A sme opäť v realite nášho domu – bez elektriny a vody. Po mesiaci sme sa z nej tešili tri dni. Vonku je po dlhom čase neskutočná búrka. Aj keď to búcha na každú stranu tešíme sa, lebo toho prachu je už neúrekom. Ta voda to aspoň troška spláchne. Dnes sme mali ísť roznášať s kňazom tie balíčky pre chudobných, no pri tej búrke to nie je možné.

4.4.2012

Dnes sme mali spolu celá komunita duchovnú obnovu, na ktorú sme šli na jedno tiché miesto v hore, kde pôsobia rehoľníci. Je to miesto ticha a oddychu. Na vrchole kopca stojí nádherná bazilika a okolo je krásna príroda. Pre mňa to bolo ako nebo. Po 4 mesiacoch môjho pobytu tu som bola aj von. Von tak normálne, kde som sa mohla prejsť v prírode. Pred udalosťami našej spásy to bol nádherný deň. Po celom dni sme prišli späť do našej dedinky, kde sme mali sv. omšu v našom kostole.

5.4.2012 – Zelený štvrtok

Ráno sme sa spoločne pomodlili, naraňajkovali a sadla som za volant. Boli sme roznášať balíčky pre chudobných v našej dedine. Bol to pre mňa zážitok – vidieť biedu v akej ľudia v našej dedine žijú. A nie sú to len starší, ale aj mladé rodiny s deťmi. Vrátili sme sa poobede okolo 14.30 uvarené, niečo sme zjedli a začali chystať slávnostnú večeru, na ktorú mal po sv. omši prísť kňaz /keďže dnešný deň patrí zvlášť im/, ktorý pôsobí v našej dedinke. Sv. omšu sme dnes mali o 18.00 hod.  Keďže som na dedine, kde sa hovorí aj domorodým jazykom tak aj sv. omša bola dvojjazyčná.  Sem tam som nerozumela, no zobrala  som si so sebou slovenské Sv. Písmo a cez kázeň v domorodom jazyku som rozjímala v tichosti. A keď som si prečítala dnešné evanjelium tak ma po celom dni v službe druhým prenikol akýsi zvláštny pocit a zneli my slová – „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili ako som ja urobil vám.“ Rudolfa, čo viac si mohla dnes pre ľudí v tvojej dedine robiť, ako to že si im venovala svoj čas. Po trojhodinovej sv. omši sme došli na slávnostnú večeru a potom späť do kostola, kde bola vyložená sviatosť na adoráciu - spolu s Pánom v Getsemanskej záhrade a o 24.00 bolo odhalenie oltára a odloženie sviatosti.

6.4.2012 – Veľký piatok

Veľký piatok. Ráno o 6.00 sme ho začali spoločnú krížovú cestu našou dedinou spolu s veriacimi. Celá krížová cesta trvala tri hodiny a do kláštora sme sa vrátili bolo 10 hodín. Bola som tak unavená, že keď som sa iba troška vystrela na posteľ tak som ani nevedela ako a zaspala som. Prebudila som sa asi o hodinu, šla troška niečo zajesť, nakoľko o 13.00 nám už začínal ďalší program po ktorom boli obrady veľkého piatku. Oni tu majú taký svoj prejav rozlúčky s Kristom, kde jednotlivé skupiny pôsobiace vo farnosti pristupovali ku kňazovi, niečo mu povedali /nerozumela som čo hovorili, nakoľko to bolo v domorodom jazyku/  a potom spolu za hrania tam-tamu tancovali okolo kríža. Keď to skončilo tak začali obrady veľkého piatku. Obrady boli ako všade až po prečítanie stati pašií, kde odzneli slová –„Naklonil hlavu a vydýchol“. Chvíľu sme zotrvali v tichu, tak kňaz odhalil kríž a začal spoločný tanec na čele s kňazom. Tu som bojovala sama so sebou - ako môžem tancovať, keď Kristus zomrel. Ale to som sa ani nejako nestihla prebrať a už som bola v dave. Keď to všetko skončilo odznel záver pašií a nasledovala kázeň opäť v domorodom jazyku a potom pár slov vo francúzskom no tie som už nevládala ani vnímať, nakoľko bolo neskutočne horúco. Po skončení obradov bolo osobne vzdanie úctu Sv. Krížu a tak sme šli domov. Celý obrad bol vonku tak bol aspoň troška čerstvejší vzduch ako v kostole.

7.4.2012 – Biela sobota

Úžasné ticho na celej zemi, lebo kráľ spí. Tieto slová z posv. čítania mi zneli celý deň v ušiach . Keďže sme stále bez vody a elektriny a zajtra k nám majú prísť všetky sestry z Yaoundé, tak nastúpil čas príprav . Sestrička predstavená šla do mesta ešte kúpiť chlieb /lebo sa nám minul/ a kvety do kaplnky. Ostali sme doma iba dve. V príprave nám pomáhala naša teta, ktorá tu denne prichádza a náš ujo záhradník. Skončili sme bolo 13.00 a šli sme niečo zajesť. Po obede som nastúpila do kaplnky, aby som ju pripravila a vyzdobila. Akosi mi to tak prischlo, odkedy sme tu prišli a ja sa tomu teším, hoci meniť kvety v tomto teple je niekedy dosť náročné, ale zvládam to. Pomedzi to prišiel vodár, aby opravil vodu. Tomu sme sa veľmi potešili. Mali sme malú nádej v srdci, že už keď nebola voda celý pôst tak snáď na Veľkú noc k nám príde aj voda.  A ozaj bola. Veľkonočná vigília u nás začala  o 19.00 hod. Priebeh bol ako u nás, no piesne a prejav slávenia bol Africky J /tanec samozrejme nechýbal/. Po nej sme sa vrátili domov a unavená som odpadla do postele, no predtým každá z nás celé šťastná, že máme elektrinu a vodu vošla do sprchy, aby sa konečne aj normálne umyla.

8.4.2012 – Veľkonočná nedeľa

Ráno po modlitbe a raňajkách sme začínali spoločnú šichtu v kuchyni o 7.00. Pripravili sme čo sme stihli a o 9.00 putovali na sv. omšu, pri ktorej bolo pokrstených okolo 30 detí z našej farnosti. Tu som mala pekný zážitok, kedy po sv. omši prišlo ku mne jedno dievča a z ničoho nič ma poprosila, či by som nemohla byť jej krstnou mamou pri krste. Pozrela som na ňu s tým, jej dobre nerozumiem, no potom sme sa dorozumeli. Sestrička Benedikta jej vysvetlila ako to u nás funguje a  pozvali sme ju aj jej kamarátky k nám na stretka, ktoré máme. Už ma začínajú ľudia vnímať veľmi silne. Hocikedy sa pristavia, niečo povedia /učia ma ich jazyk/ a idú ďalej. Priznám sa, že sa už viem pozdraviť po tom našom jazyku tu v dedine a im sa to veľmi ráta. Zo sv. omše sme sa vrátili o 12.30 a pokračovali v príprave. Sestry z Yaoundé došli okolo 14.00 a ja som sa veľmi potešila, lebo prišla aj Gerarda a boli sme aspoň troška spolu. Sestry z komunít priniesli taktiež stravu /majú to dobre rozdelené – každá komunita niečo prípravy, aby to nebolo iba na tej jednej/ a okolo 15.30 bol slávnostný obed, ktorý skončil okolo 17.00 hod. Poumývali sme riady a mali ešte spoločné vešpery po ktorých sa sestry rozišli do svojich komunít. Bol to požehnaný a pekne prežitý deň v kruhu sestier i farskej rodiny.

9.4.2012 – Veľkonočný pondelok

Veľkonočný pondelok, ktorý som tak nemala rada a to práve kvôli tomu, čo bolo našou tradíciou. Tu je dnes už normálny pracovný deň . Tak mám za sebou už aj prvé sviatky Veľkej Noci. Boli iné, ako som bola doteraz zvyknutá, ale hlavne je, že Kristus vstal zmŕtvych aj tu a to je podstatou celej Veľkej Noci.
Tak toto sú moje ďalšie zážitky v tejto teplom zaliatej krajine. Verím, že aj vy ste prežili tento čas požehnane a že Kristus vstal zmŕtvych aj na Slovensku.
Ostávam s vami aj naďalej spojená v modlitbách a ďakujem za akúkoľvek pomoc /materiálnu či duchovnú/, za každý email, ktorým sa aj vy zo Slovenska ozývate. Veľmi to človeka poteší, ak si nájde pár slov vo svojej pošte.

S pozdravom sestra Rudolfa

 

FOTO

 

 

Yaounde 12.4.2012

Milí priatelia,

srdečne Vás pozdravujem v tomto veľkonočnom čase a chcem sa s Vami podeliť s prežívaním prvej Veľkej noci v Kamerune. Tak ako na Vianoce, aj počas Posvätného trojdnia bolo niekoľko prekvapaní. Začnem trochu zo širšia, ale iba preto, že to spolu súvisí.
 
V útulku sme sa s chlapcami chystali na Veľkú noc počas katechéz. Pripravovali sme Pašiovú hru. Najskôr mali veľkú chuť, ale potom ich to akosi prešlo. Bolo treba ich vždy znovu motivovať. Čo sme jeden deň nacvičili, na ďalší raz bolo treba od začiatku, lebo jeden povedal, že on veru hrať nebude, ďalší, že on to nevie, ďalší, že on na sviatky ide domov na návštevu a pod. Tak sme takmer každú skúška vymieňali hercov. Ale nakoniec sa to podarilo dotiahnuť do konca aj vďaka veľkej angažovanosti Jean-Baptistu (vychovávateľ). On tiež prejavil svoje herecké schopnosti, keď bolo treba predviesť, ako to má tá-ktorá scéna vyzerať. Dohodli sme dátum na predstavenie a pozvali ľudí – chalanov z iného centra, známych i sestry.
 
A teraz už idem k jednotlivým dňom Veľkého týždňa, aby som Vám ho trochu priblížila. Písala som si to každý deň a tak sa s tým aj s Vami delím.
 

1.4.2012

Kvetná nedeľa

Tak dnes som prežila naozaj slávnostný vstup Pána Ježiša do Jeruzalema! Radosť, živosť, palmy a jasavý spev – to som doma až tak nezažila. Ešte k tomu zelené palnové ratolesti v ruke každého prítomného v kostole, ktoré neboli viditeľné iba pri požehnávaní, či slávnostnom vstupe. Kňaz nás vyzval, aby sme ich vzali do ruky aj na spev „Svätý, Svätý“ i na záver sv. omše, keď sprievod vychádzal z kostola. Títo ľudia sa dnes naozaj tešili. A samozrejme tancovali. Inak to tu nejde. Tiekli mi slzy do radosti, prekvapenie i blízkosti Pána, ktorú som prežívala. Čo bude ďalšie dni, uvidím, ale už táto sv.omša bola veľmi silná.
 

5.4.2012

Zelený štvrtok

 Dnes sme v útulku predstavili našu Pašiovú hru. Chalani boli super. Videla som na nich, že to chceli zahrať čo najlepšie. Mala som z nich radosť. Samozrejme po predstavení nesmela chýbať sladká odmena pre hercov, ale aj divákom sa ušlo. Myslím, že sami chlapci boli prekvapení, ako to zahrali.
 
Od rána žijem veľmi silno tým, že je Zelený štvrtok. Už keď som sa prebudila, bola to prvá vec, ktorá ma napadla a hneď za tým, že to zase bude celkom iné... ako na Vianoce. Žiadna sv. omša svätenia olejov, tá bola minulý týždeň vo štvrtok. Ale oslovilo ma evanjelium. Umývanie nôh apoštolom bolo silné už včera večer, keď som ho čítala prvý raz. Ježišovo vedomie, že je to posledný čas s ľuďmi, ktorých má rád. Láska, ktorou ich miluje, ho posúva ešte bližšie k nim, delí sa s nimi s vlastným prežívaním, skúsenosťou i poznaním. Oni nechápu. Ale začínajú tušiť, že sa niečo deje, o čom oni zatiaľ nevedia. Vždy je to tak. Sú isté znaky, ktoré nás vyrušia. Napr. dnes doma v kostoloch sú prázdne sväteničky, otvorený a prázdny bohostánok, kňaz umýva nohy ľuďom počas sv. omše a na jej konci odhaľuje oltár, odstraňujú sa kvety, sviečky... všetko sa stáva pustým na znak opustenosti, ktorú prežíval Ježiš. Ale aj preto, aby sme si uvedomili, že bez vody nie je možný ľudský život a bez Boha duchovný život. Sú to veci, ktoré nás dnes vyrušia pri bohoslužbe. Ale nesmie zostať iba pri tom. Ak chcem aj ja byť svedkom nového života, musím sa ponoriť do tajomstva, ktoré začíname sláviť o 18,30h...
 
...Sme po sv. omši. V kostole sa udiali menšie zmeny – premiestnili hlavný oltár bližšie k ľuďom, takmer dostredu kostola, takže keď sa kostol zaplnil, ľudia ho obkolesili. Bolo to veľmi silné vyjadrenie toho, že Eucharistia je centrom nášho života. Kňaz umýval nohy šiestim mužom a šiestim ženám z farnosti. Boli to ľudia, ktorí sú aktívne zapojení do pastorácie vo fanosti a zastúpené boli – mladí, starí, ženatí, slobodní, rehoľníci.
Po sv.omši nasledovala adorácia. Pred Sviatosťou sa striedali skupinky ľudí z farnosti a každý mal pripravenú adoráciu.  Domov sme sa vrátili pred polnocou.

 
6.4.2012

Veľký piatok

 Márne som dnes dúfala, že po týždni bude tiecť normálne voda. Nestalo sa. Tak mi neostávalo nič iné, ako sa ráno postaviť k lavóru a oprať všetko, čo z týždňa bolo špinavé. Do poobedia poschlo, stihla som požehliť, dať si krátku, ale výdatnú siestu a pripraviť na obrady.
Dnes v dome bolo cítiť, že je iný deň – už aj tým, že sme sa spolu nestravovali. Ale všeobecne bolo vidieť, že aj sestry sú sústredenejšie na tajomstvo dnešného dňa. Na obed bola krížová cesta v kostole. Nebolo veľa ľudí, ale prežila som ju naozaj v sústredení a modlitbe. Spájala som sa aj našimi doma. Večerné obrady začínali o 18,30h.
Veľmi silná bola pre mňa „vsuvka“ z ich tradície pre Pašiami. Je tu totiž taký zvyk, že keď niekomu zomrie napr. manželka, tak z rodiny jej mamy aj otca príde delegácia k jej manželovi, tak isto jej priatelia a známi. Hlavné slovo ma šéf rodiny (niečo ako starosta na dedina, ale toto je zástupca jednej rodiny). Pýta sa na príčinu smrti, kde je telo teraz, čo sa naozaj stalo, prečo zomrela, ale aj čo bude teraz s rodinou ďalej, či môžu aj po jej smrti ešte vstúpiť do tohto domu a pod.
No a keďže v na Veľký piatok zomrel Pán Ježiš, tak za kým prišli ľudia? Za p. farárom. Boli to zástupcovia jednotlivých skupín ľudí z farnosti – jednak predsedovia farských rád (ekonomickej, pastoračnej, katechetickej, zdravotníckej, dekoračnej, liturgickej a pod.), ale aj zástupca spevokolu, či ružencového spoločenstva, či pán, ktorý zastupoval civilných predstaviteľov prítomných v kostole (policajtov, vojakov, učiteľov, štátnikov a pod). Bol tam aj zástupca za mládež. Tí všetci sa predstavovali a každý kládol otázku týkajúcu sa smrti Pána Ježiša. Napr. predseda katechetickej rady sa predstavil a hovorí: „My naše deti učíme poznať Ježiša. Mohli by ste nám, p. farár povedať, čo sa naozaj s Ježišom stalo? Aby sme to mohli vysvetliť deťom. Zástupca zdravotníckej rady hovorí: Ježiš bol pre našich chorých posilou v ich utrpení a ich Uzdravovateľ. Čo im máme teraz povedať? Ďalší: Môžete nám objasniť príčiny smrti?... a pod. Bolo to veľmi silné, lebo p. farár sedel na stupňoch oltára a oni prichádzali pred neho a kládli v podstate tú istú otázku v rôznych obmenách.
Jeho odpoveď bola uvedením do Pašií a homílie. Povedal: Ponúkam Vám svedectvo človeka, ktorý bol pri tom – sv. Jána, apoštola a v druhej časti Vám poviem o svojej skúsenosti s Ježišom. Tak nasledovali Pašie.
Pri poklone kríža som asistovala aj ja. Pre množstvo ľudí bolo na uctenie si kríža pripravených 7 krížov a mne tiež určili miesto, kam mám ísť. Bol to pre mňa zážitok vidieť ľudí, ako pristupujú a s vierou bozkávajú kríž, alebo opierajú hlavu oň. Počas týchto obradov bola úplne iná atmosféra ako včera. Bolo cítiť rešpekt i strach, ktorý je pre afričanov asi typický. Boja sa mŕtvych a hovoriť s nimi o smrti a zomrelých nie je jednoduché.
Vrátili sme sa okolo 22h a bola som súca do postele. Zašla som ešte na chvíľu do kaplnky na poklonu, lebo tu nebýva Boží hrob ako u nás. Bol to veľmi pokojný čas.
  

7.4.2012

Biela sobota

 V dnešný deň už bolo cítiť očakávanie vzkriesenia. Chystalo sa jedlo na nedeľu do Nkoulou, ale i na večer. Mňa si zavolala na pomoc sr. Cecile. Potrebovala nejako zabaliť uteráky, ktoré kúpila pre nás všetky. Tak som z nich narobila zajacov. Veľmi sa mi páčili. Uši ako naozaj, oči z gombíkov a nos a ústa z papiera. Super! Pridala sa ku mne postulantka Katarína. Bola veľmi vnímavá a po prvej inštruktáži ďalšieho už skladala sama. Spolu s ňou som potom išla urobiť výzdobu do kaplnky. Aj v kaplnke sa nám spolu dobre pracovalo. Ja som pozbierala kvety v záhrade a urobila som kytice – chcela vidieť, ako to budem robiť. Ona medzi tým pripravila dekoračné látky a urobila z nich dekoráciu. Naozaj šikovná, vidno, že má cit i vkus.
Vigília začína o 19h akadémiou, ktorú pripravil zbor, ale určite treba ísť ešte skôr, aby som mala miesto na sedenie. A dnes to bude tak do polnoci tipujem...
 
Pán Ježiš Kristus vstal zmŕtvych! Aleluja!
Vigília začala na čas a všetko bolo tak, ako to poznám. Ale darmo som čakala na Exultet vo francúzštine. Zbor spieval úplne inú pieseň namiesto toho. To bolo jediné, ale „najväčšie sklamanie“ v ten večer pre mňa. Ale prežila som naozaj pekný čas a môžem povedať, že: Pán naozaj vstal zmŕtvych! Počas obradov bolo pokrstených 40 ľudí – školáci, adolescenti i dospelí. Bolo to milé a silné. Handlovo Aleluja na záver bolo úplná pecka. Zbor si naozaj dal záležať a vytiahli viacero takýchto hudobných diel. Medzi sestrami boli ohlasy, že zboristi spievali sami, ale mne dobre padlo trochu popočúvať a užiť si krásnu hudbu i spev.
Keď sme sa vrátili (o 23,30h), ešte sme chvíľu posedeli, zjedli koláčik a zmrzlinu, každá si zobrala svojho „uterákového“ zajka a išli sme spať. Prežívala som vnútornú radosť. 
 

8.4.2012

VEĽKONOČNÁ NEDEĽA 

Vo sv. omši o 11h krstili ďalších 10 detí (väčšinou drobcov). Bola to naozaj slávnosť, ktorá skončila o 13h. My sme sa pobrali do Nkoulou, do komunity našich sestier, kde sme sa stretli aj na Nový rok. Mala som možnosť byť po týždni so sr. Rudolfou. Obedovali sme neskoro (bolo už veru 15,30h , keď sme sadali ku stolu). Ale už som aspoň vedela, že to tak bude, preto som si dala „výdatnejšie“ raňajky. Ak čakáte, že poviem šunku, vajíčko, syrek, či neviem akú našu dobrotu, tak o tom sa nám ani nesníva. Vo všeobecnosti jedia málo mäsa a šunky a salámy vôbec. Nechutí im to, nevedia to jesť. Ale zato jedia veľa zeleniny, fazuľu, kukuricu, ryžu a to je všetko, čo viem opísať. Ostatné ich domáce druhy zeleniny nemenujem, ale niektoré mi chutia. No musím povedať, že hladná nie som. Aj v nedeľu sme sa dobre naobedovali a zároveň aj navečerali.
Pri obede sme sedeli s Rudolfou vedľa seba, tak sme sa ešte stihli podeliť so zážitkami a prežívaním, i videním života, ktorý je okolo nás. So sestrami sme si po obede zaspievali, dokonca aj po slovensky.
Bol to pekný spoločný čas, ktorý sme ukončili spoločnou modlitbou vešpier.
 
Prežívam naozaj vnútornú radosť i pokoj. Verím, že aj Vy zakusujete aspoň niečo z radosti Vzkriesenia a nového života, ktorý sme dostali. Nech Vás táto radosť i nádej sprevádza počas nasledujúcich dní a čím ďalej, tým viac nech vo Vás vzrastá.
 
Zostávam s Vami spojená v modlitbe a zároveň za tie Vaše ďakujem.
sr. Gerarda

 

 

Yaoundé, 2.4.2012

 

Milé spolusestry, 

znovu sa Vám hlási misijná stanica Kamerun, teda my dve – sr. Rudolfa a sr. Gerarda. Máme za sebou ďalšie dni a týždne našej služby medzi ľuďmi v Afrike a tak sa chceme podeliť s našimi zážitkami a skúsenosťami. Píšeme Vám spolu, lebo tento raz sú to spoločné zážitky, keďže sme strávili dva dni v buši. Náš príspevok by mohol mať nadpis: „Ako Rudolfa a Gerarda išli do buše šaty žehliť“ 
 
Dňa 17. marca sme spolu s ďalšími sestrami cestovali do Deuku. Je to dedina v horách, ďaleko od civilizácie. Z Yaoundé do Bafie je to 120km po asfaltovej ceste a z Bafie ešte cez 40km po „poľnej ceste“. Chystala sa tam slávnosť – 50 rokov rehoľného života sr. Bernadette, ktorá je v Kamerúne už takmer 42 rokov. Z toho 25 rokov pôsobí v Deuku.
 
Kvôli komárom a malým muškám, ktoré veľmi štípu, sme si všetky povinne obliekli nohavice a hoci bolo veľmi horúco, košeľu alebo tričko s dlhým rukávom. Ostatné veci pekne poskladať a šup do ruksaka. Ešte nastriekať repelentom proti hmyzu a vyrazili sme. Napriek všetkým týmto opatreniam sme si obidve priviezli naspäť suvenír v podobe štípancov na rukách, ktorých nám neodporúčali sa dotýkať, lebo potom by sme sa už neprestali škriabať. Veľmi to totiž svrbelo.
 
Cestou sme videli, ako jednoduchosť domov stúpa a hustota osídlenia klesá. Keď skončila normálna cesta, začala sa púť po hrboľatých a prašných cestách, tak ako to možno poznáte z rôznych filmov o misiách. Museli sme sa dokonca preplaviť cez rieku, lebo most tam nie je. Vy staršie možno poznáte prevozníkov, ktorý prevážali ľudí z jedného brehu rieky na druhý, keď sa ešte nestavali mosty. Nastúpili sme teda aj my na kompu aj s autom a previezli sa na druhú stranu rieky. Bola široká možno 500m. Pokračovali sme ďalej a stúpali do hôr. Do Deuku sme dorazili večer okolo 18,30h. Vyložili sme veci z auta, trochu sa osviežili a strávili sme večer so sestrami v komunite. Bolo veľmi horúco a boli sme dosť unavené. Tak sme sa tešili do sprchy a do postele. Ešte sme počuli ako vypol agregát na elektrinu. Budili sme sa, lebo bolo veľmi horúco. Po raňajkách sme sa pýtali, kde môžeme ožehliť veci. Nasledoval smiech a odpoveď: „My tu nemáme elektriku, všetko, čo svieti, je zo slnečného kolektora, ktorý nabíja baterky na svetlo. Iba večer zapíname agregát, aby sme mohli napr. aj žehliť. Je mi ľúto, ale žehliť bolo treba včera večer.“ – s úsmevom zakončila sr. Brigite, predstavená miestneho spoločenstva. Až vtedy nám došlo, že sme cestou nevideli žiadne elektrické stĺpy. Kto by ich tam aj ťahal?! 
 
Spolu sme sa na tom zabávali ešte cestou domov. Samozrejmé tu nie je samozrejmé. Už to, že tam majú signál na Orange, je veľký pokrok (donedávna nebol), lebo ani pevná linka tu nehrozí. Tak sme si znovu uvedomili, čo všetko beriem automaticky.  
 
Teraz trošku o tom, čo tu sestry robia. Je tu dispenzár – niečo ako naše zdravotné stredisko, ale jeho činnosť je oveľa širšia. Od základných vyšetrení, konzultácií, očkovanií a pod., je tu niekoľko lôžok pre chorých, ktorých si tam musia na pár dní nechať, a pôrodnica. Tá nás prekvapila najviac. Malá miestnosť, v ktorej sú dva pôrodné stoly s rokom výroby povedali by sme, že niekde v prvej polovici minulého storočia. Práve tam mali dve novorodeniatka, ktoré prišli na svet iba pred pár hodinami. Radosť matiek bola viditeľná. Dôležité nie je pre nich zariadenie, ale to, že je tu niekto, kto im pomôže priviesť dieťa na svet.
 
Okrem dispenzára sestry začali v spolupráci s dedinčanmi pestovať banány a tunajšiu zeleninu na predaj. Sú iba v začiatkoch, banánovníky zatiaľ nerodia, ale práca je rozbehnutá.
 
Samotná slávnosť bola veľmi pekná, jednoduchá a rodinná. Bolo cítiť, že sr. Bernadette je už 25 rokov v tejto farnosti a ovocie bolo viditeľné. Aj ona to veľmi silno prežívala. Hudba a tanec sú pri takýchto slávnostiach neodmysliteľné. Patrí to k ich kultúre a sú prejavom ich radosti i spoločenstva.
 
Ešte sa trošku podelíme s našou každodennosťou. Úspešne sme skončili prvý trimester na jazykovom kurze a na odporúčanie sr. Solange 10.apríla začíname druhý trimester. Sr. Rudlofa spolu so sr. Benediktou rozbiehajú vo farnosti v Nkoulou prácu s deťmi – malými i väčšími. Stretká, stretnutia pri Sv. písme, ručné práce pre dievčatá a podobne. Sr. Gerarda počas pôstu nacvičovala s chlapcami v útulku Umučenie Pána Ježiša, okrem toho sa venuje niekoľkým, ktorý sa učia písať a čítať, či na dlhší čas vypadli zo školy (kvôli času strávenému na ulici). Vyšívajú malé tašky, vyrábajú vyšívané pohľadnice a trochu „privoniavia“ aj k sociálnej práci s rodinou.
 
Spolu s Vami sme prežívali odchod našich sestier do večnosti, i rôzne Vaše starosti i radosti, s ktorými ste sa niektoré z Vás s nami podelili. Ďakujeme za každý mail, za každý pozdrav, ale najmä za Vaše modlitby a obety.
 
V tomto čase, kedy sa blížia Veľké dni nášho kresťanského i zasväteného života ako sestier Božského Vykupiteľa, zostávame s Vami spojené a vyprosujeme Vám, aby tajomstvo života, smrti a vzkriesenia nášho Pána a Vykupiteľa Vás preniklo a naplnilo tak, že by ste aj Vy ochotne z lásky pre Neho obetovali všetko! On naozaj vstal z mŕtvych! On žije! Spolu s Tomášom vložme ruku do Ježišovho prepodnutého boku a vyznajme: „Pán môj a Boh môj.“ (Jn 20,28)
 
Požehnané veľkonočné obdobie Vám v modlitbe vyprosujú
 sr. Rudolfa a sr. Gerarda

FOTO

 

 

Yaoundé, 7.2.2012

Máme za sebou druhý mesiac života v Kamerune, prvý každá vo svojej komunite a na svojom pracovisku. Tak sa chceme s Vami podeliť so skúsenosťami, ktoré máme.
 
Silvestra a Nový rok som prežívala už v komunite noviciátu. Je to živé spoločenstvo postulantiek, noviciek a sestier, ktoré sú ich magistry. Občas je naozaj veľmi veselo. Zažila som to už v posledný deň roka 2011, kedy bolo „oficiálne“ prijatie sr. Gerardy do spoločenstva noviciátu. Spievalo sa, tancovalo, súťažilo – všetci spolu a poriadne nahlas. Na Nový rok – v nedeľu – sme sa stretli v Nkoulou, v komunite sr. Rudolfy, ale o tom napíše určite ona. Ja sa vrátim teraz do noviciátu.
Formácia tu prebieha trošku inou formou ako u nás, aj keď aj u nás sa už rozbehol napr. internoviciát. Tu beží už aj interpostulát. To znamená, že všeobecné prednášky, napr. zo Sv. písma, Ekleziológie či psychológie, nemá magistra, ale pozvaní odborníci z danej oblasti, a sestry z rôznych reholí, ktoré sú v počiatočnej formácii, majú spoločné prednášky 2x do týždňa. Niekoľkokrát do roka majú viacdňové stretnutia. Magistra sa tak vo svojich prednáškach môže zamerať iba na charizmu a spiritualitu vlastnú rehoľnému spoločenstvu.
     Môžem povedať, že som medzi nich dobre zapadla. Cítim sa tu príjemne a mám možnosť zlepšovať svoju francúzštinu, lebo sestry sa veľa pýtajú. Ráno začíname ranné chvály o 6,30 h. Rozjímam buď predtým alebo po raňajkách, podľa toho, či idem do práce. Od 9.1.2012 sme začali jazykový kurz. Máme spolu päť hodín za týždeň, rozdelených na tri dni. Dva dni do týždňa chodím ako dobrovoľníčka do útulku pre chlapcov z ulice. K tomu sa dostanem.
     Život v Kamerune je veľmi jednoduchý. Ale ľudia sú veľmi srdeční a otvorení. Inak to nie je ani medzi sestrami. Prijali ma medzi seba naozaj ako jednu z nich. Vždy sa teším na večer, lebo pri večeri, keď sa všetky zídeme doma, sa delíme, kto čo prežil počas dňa, čo nové sa dozvedel (napr. novicky, či postulantky na svojej prednáške, udalosti a zážitky z práce...). Je to zaujímavé počúvanie, ale i „okienko,“ cez ktoré môžeme nahliadnuť do života a prežívania každej z nás. Niekedy sú to otázky, ktoré zo dňa vzídu, inokedy veselé príhody, ktoré potešia. Je to pre mňa vzácny čas, kedy môžem spoznávať mentalitu ľudí, ktorí tu žijú, ich zmýšľanie a zároveň hľadať svoje miesto medzi nimi.
     V práci v útulku sa pomaly rozbieham. Cítim medzery v jazyku a preto to nie je také jednoduché. Teraz trochu o tom, kto sú chlapci, ktorí sú v útulku.
Sú to deti vo veku od 10 do 16 rokov, ktoré sa z rôznych dôvodov dostali na ulicu. Veľkým problémom je tu rozvodovosť. Problémy nastanú, ak sa rodič, s ktorým chlapec žije, znovu ožení alebo vydá. Zvyčajne nový partner neakceptuje deti z predchádzajúceho manželstva, alebo ich začne využívať ako malých otrokov. Deti majú vtedy dve možnosti: buď idú k druhému z rodičov, ak si medzitým nenašiel nového partnera a nie je tam ten istý problém, alebo, ak nepochodil ani u druhého z rodičov, ocitnú sa na ulici. Niekedy je to aj z toho dôvodu, že napr. mame po rozvode zostalo viacero detí, ale nemá ich ako uživiť, lebo nemá prácu. „Najstaršie“ preto odchádzajú z domu, lebo im mama povie, že sa musia o seba postarať. A to „najstaršie dieťa“ má 8 – 9 rokov!!! Bieda, ktorá tu je naokolo, naozaj mamu „núti“ poslať dieťa preč, lebo má možno ďalších dvoch drobcov, ktorí sa ešte nedokážu o seba postarať. A tak potom, keď sa vyberiete na trh na nákup, uvidíte tam hromadu malých chlapcov s fúrikom, ktorí si zarábajú tým, že vám vozia tovar, ktorí ste si kúpili a naložia vám ho do auta.
     Keď som nedávno rozprávala s jedným z chlapcov, ktorý prišiel do útulku pred pár dňami, a pýtala som sa, či má tam vonku nejakých kamarátov, povedal mi: „Áno... Je veľa tých, ktorí sú na ulici.“ Spávajú kade kde, jedia, čo nájdu alebo to, čo si kúpia za to, čo si zarobili počas dňa.
     Ale už som prišla aj na to, že málokedy hovoria pravdu. Najmä čo sa týka ich rodiny. Mali sme jeden prípad taký, že chlapec povedal, že jeho rodičia sú mŕtvi a nakoniec sa ukázalo, že to nie je vôbec pravda. Jeho rodičia sa rozviedli. On zostal s otcom. Otec je učiteľ na strednej škole, inteligentný pán. Raz, keď chlapec niečo vyparatil, dostal od otca bitku. Po nej odišiel z domu. Po jeho odchode prišla k nim mama chlapca a keď ho nenašla, zažalovala otca, že sa o dieťa nestaral, že ho vyhnal... Otec sa dostal do väzenia a po chlapcovi polícia vyhlásila pátranie. Chlapec bol u nás 2 týždne, keď ho spoznala jedna pani - suseda, ktorá býva vedľa ich domu. Bola v útulku a videla ho tam. Išla na polícia a povedala, že chlapec je u nás. Potom prišla ešte s jedným pánom v sprievode policajtky, aby zistili, či je to naozaj tak. Ukázalo sa, že chlapec klamal.
     Keďže chodím do útulku 2x do týždňa, začala som si hľadať svoju prácu medzi chlapcami, podľa potrieb, ktoré tam vidím. Prvá vec je tak trochu sociálna práca – rozhovory s chlapcami, zisťovanie podmienok v rodine, návšteva rodín, individuálna práca s chlapcami i s rodinou. Toto zatiaľ z väčšej časti iba sledujem, najmä čo sa týka návštev v rodine, idem skôr ako doprovod sr. Salome, ktorá je riaditeľkou útulku.
Druhá vec sú katechézy. Mávajú ich raz do týždňa v pondelok. Poväčšine chlapci sú iba pokrstení, ak vôbec. Takže preberáme základné veci. Ja som zatiaľ mala tri katechézy a z toho čo vidím, tak začneme preberať dejiny spásy a sviatosti. Musím si vypracovať nejaký plán. Už som prišla na to, že 45min. je pre nich veľmi dlho. Ale keďže to má byť hodinu, tak musím vymýšľať, aby to bolo aj živé, zaujímavé a nie veľmi unavujúce. V opačnom prípade sa nedostanem ani k slovu.
     Tretia vec, ktorá ma čaká možno od apríla, je príprava chlapcov na začatie školskej dochádzky. Väčšinou majú za sebou jednu až tri triedy základnej školy, niektorí vedia iba trochu čítať, nevedia písať. Iní majú problém s matematikou, či čítaním. Nebudem vyučovať ako v škole, ale skôr individuálna práca, aby sme zistili, čo vedia a čo nie. Ide skôr o motivovanie chlapcov a pomoc pri rozbehnutí sa v škole, doučovanie, kontrola domácich úloh. Vlastne to, čo normálne v rodine robia rodičia.
Ale aby to nebolo iba také veľmi „učiteľské“, či z pozície vyššie postaveného človeka, už teraz s nimi trávim čas pri rôznych ručných prácach. Vyrábame malé náprsné taštičky z vriec od ryže, vyšívame pozdravy a pohľadnice alebo jednoducho hráme futbal. Nebudem písať, ako po futbale vyzerám.
     Veselo musí byť, tak to stojí za to. I mne dobre padne trochu pohybu. Musím si iba dávať pozor, aby som to neprehnala na slnku a nezabudla piť. Oproti tomu, čo máte na Slovensku, my tu máme júlové teploty + 30°C a viac. Takže medzi nami a Vami nie je iba 6000km vzdialenosť, ale aj takmer 60°C rozdiel v teplote vzduchu. Musím priznať, že zima, sneh a dobrá sánkovačka či lyžovačka je to, čo mi momentálne trochu chýba... samozrejme okrem Horaliek J
     Takže zatiaľ toľko z môjho života tu v okolí Rovníka. Uisťujem Vás, že nezabúdam na všetkých dom a denne sa za Vás modlím. Ďakujem za Vašu spomienku pred Pánom za nás obidve. Sme zdravé, jesť nám chutí a zatiaľ nepomýšľame na návrat kvôli ťažkostiam, s ktorými sme sa tu stretli. Je to milosť a dar pre nás a teda isto Vami vyprosené v modlitbe. Ďakujeme!
So sesterským pozdravom
sr. Gerarda

 .....

     Tak, ako sme vám písali naposledy, prišiel čas a každá z nás začala svoj život v novej komunite. Ja som zašla teraz troška ďalej od hl. mesta do dedinky Nkoulou, kde je postavený nový dom pre sestry. V tejto komunite sme 4. Ja a s. Benedikta pracujeme v Materskej škôlke Matky Alfonzy Márie, s. Petroni a s. Martina chodia do Youndé, kde učia v škole. V komunite ma prijali medzi seba ako jednu z nich. Sestry sú otvorené, veľmi vnímavé a majú so mnou trpezlivosť /zvlášť s mojím jazykom/.
      Keď sme 30.12.2011 poobede prišli do našej komunity, uvedomili sme si, že je tu na tomto dome ešte dosť práce. Dom je postavený, ale vo vnútri chýbali a ešte chýbajú mnohé veci, ktoré je treba dotiahnuť. Tak sme zobrali do rúk vedra a handry a začali sme s upratovaním aspoň v tých priestoroch, kde sme mali spať. Boli nám pomôcť aj sestry z Yaoundé. Ráno na Silvestra o 7.00 ranné chvály, tak raňajky a pokračujeme vo vybaľovaní spoločných vecí. O 12.30 bola prestávka na jedlo a potom pokračovanie ďalej. 18.30 vešpery, večera a po večeri, keďže dve sestry boli na veľký nákup, vybaľovanie nákupu. Skončili sme o 23.00 a bolo potrebné dočkať Nový rok. Ja som tu hodinku využila na modlitbu. Myslím, že na tento Silvester určite nezabudnem. Veľmi som spracovávala v sebe, že som bola dnes bez sv. omše. Veľmi mi to chýbalo – zvlášť preto, že to bol koniec roka. Takže do postele som sa dostala o 01.00 s vedomím, že o chvíľu bude treba vstávať, lebo sv. omša v dedine začínala o 7.00.
      Nový rok bude taktiež nezabudnuteľný – niektoré časti určite. Spolu sme sa dohodli, že raňajkovať budeme až potom, keď prídeme zo sv. omše, okolo tej 9.30. To sme si žiaľ iba mysleli, pretože do kláštora sme prišli o 11.30 hod. Omša trvala 4 hodiny. Ja som už bola zelená od hladu. Sestry boli vnímavé a uvedomovali si, že pre mňa to muselo byť riadne dlho, nakoľko som rozumela asi iba štvrtinu z toho všetkého, čo sa dialo. Na obed k nám prišli všetky sestry z Yaoundé a tak aj Gerarda. Tak sme mali spoločný slávnostný obed, ktorý začal 15.00 . Na tento obed doniesla každá komunita niečo /to už boli dohodnuté, ktorá čo/ a nám to veľmi pomohlo, nakoľko s prípravou slávnostného obeda nebolo veľa práce. Po obede boli spoločné slávnostné vešpery a potom taký zábavný večer plný spevu a tancov . V pondelok 2.1.2012 sme boli doobeda v kláštore všetky, nakoľko u nich škola začínala až v utorok. Tak sme sa ráno o 7.00 pomodlili ranné chvály, naraňajkovali a mali prvé také spoločné sedenie ako komunita. Mala som čo robiť a oni so mnou, aby som pochopila, o čo ide. Ale s Božou pomocou to nejako šlo, aj keď pre mňa s riadnym vypätím síl. Spísali sme závady, ktoré sme zistili počas tých troch dní, aby ich mohli robotníci opraviť, pretože aj tak tu budú ešte robiť určitý čas, lebo tak ako som písala, je tu veľa veci nedokončených. Tak sme sa dali opäť do upratovania priestorov po Novom roku.
     Ako vyzerá môj program v pracovné dni? Tri krát do týždňa prichádzam do Yaoundé, kde chodím spolu so s. Gerardou do školy na zdokonalenie sa v jazyku. Cestujem ráno spolu so s. Martinou, ktorá tu učí. Cez deň som v komunite s. Gerardy, s ktorou ideme do školy a tak čakám s. Martinu, s ktorou sa vraciam späť do našej dedinky. Cesta je veľmi zaujímavá. Hoci je to iba 14 km, tak nám cesta niekedy trvá aj 1 ½ hodiny. Ráno je to do tých 25 minút, no večer sú na cestách zápchy a tak sa naše auto vtedy mení na malú kaplnku a spolu takto využívame čas a modlime sa spolu sv. ruženec.
 
Dva krát do týždňa /pondelok a stredu/ chodím do Materskej škôlky Matky Alfonzy Márie, ktorá je hneď vedľa nášho kláštora a snažím sa deti niečo naučiť z oblasti informatiky. Najprv na mňa pozerali ako na zjavenie, ale po chvíli sme už boli kamaráti. Škôlku navštevuje približne 95 detí a sú rozdelené, tak ako u nás, do troch skupín – malá, stredná, veľká. A tu je to ešte aj na jazyky – anglicky a francúzsky hovoriaci. Cez prestávky trávime spolu čas na ihrisku, ktoré tu majú. Deti sú veľmi zlaté a učia ma tak ako ja ich. Oni mňa francúzsky a ja nejako so svojou „biednou“ francúzštinou niečo z tej informatiky. Poobede prichádzam späť do komunity, kde nás denne čaká nejaké prekvapenie, nakoľko sa vo vnútri stále niečo robí. Po mesiaci už máme aspoň ukončené izby, v ktorých na začiatku bola posteľ, stôl a skrinka. Dnes tam má už každá aj skriňu na veci a záclonu na okne. Takže väčšinou poobede končíme s vedrom a handrou v ruke, alebo pripravujeme niečo na večeru v kuchyni. Každá z nás sa snaží robiť to, čo vládze a vidí, že je potrebné urobiť. Ale sú dni, kedy máme aj voľno a v kláštore sa nerobí nič, čo sa týka upratovania.
      Mám za sebou aj jeden veselý večer. V jeden večer som sa po všetkom pomodlila kompletórium a unavená ľahla do postele a zaspala. V tom asi okolo 22.30 mi pristálo niečo na tvári. Skočila som z postele na rovné nohy a zapálila svetlo. No kým mi ono zasvietilo, už som cítila, ako mi to ide niekde po nohe. Tak som to zhodila zo seba, skočila na posteľ a čakala, čo bude ďalej. Bol to veľký nočný motýľ. No zaspať som už veľmi nemohla. Potom som zaspala, no prikrytá som bola až po uši celú noc. To som sa nad ránom zobudila spotená ako myš, a to som prikrytá iba plachtou. Takže mám za sebou už aj takúto veselú noc.
      V dedinke sa rozbiehame pomaly. Spoznávame to tu a v tomto týždni sme prvýkrát mali stretnutie s deťmi v našom kláštore. Dohodli sme sa, že sa budeme spolu stretávať a na týchto stretnutiach sa učiť niečo vyrábať. A v nedeľu po sv. omši, na ktorej má kňaz katechézu pre mladých, s deťmi sa spolu stretávame pred kostolom a tam sa rozprávame o tom, čo kňaz hovoril v príhovore, spoločne si zaspievame, zatancujeme a tak sa rozchádzame domov.
      Život tu je veľmi zaujímavý a určite rozdielny od toho nášho na Slovensku. Po dvoch mesiacoch sama prichádzam na mnohé veci, ktoré boli pre mňa samozrejmosťou /tak materiálne, ako i duchovné/ a tu takouto samozrejmosťou nie sú. Ale Pán je aj tu ten istý a stále mi dáva toľko milostí, koľko na daný deň potrebujem. Viem, že tieto milosti mi aj niekto vyprosuje a tak aj vám, milé spolusestry, ďakujem za každú duchovnú podporu, ktorou nie len mňa, ale aj s. Gerardu sprevádzate. Nech je to všetko na väčšiu česť a slávu Božiu.
            Aj naďalej ostáva s vami v modlitbách spojená a o ne prosiaca

s. M. Rudolfa

 

 

Milé spolusestry! 

Srdečne vás pozdravujeme takto pomedzi sviatky, ktoré sme nedávno začali. Pre nás to boli prvé skúsenosti v tejto novej krajine. Po veľkej slávnosti 75. výročia príchodu sestier do Kamerunu sme si trošku vydýchli a začali sa pomaly pripravovať na slávenie Vianoc. Aj tu vrcholili prípravy na Vianoce, ale všetko sa začalo zdobiť 24.12. Obe sme boli pomôcť robiť výzdobu v bazilike a poobede tu v dome. Potom sme zistili, aký bude ďalší program.
Včase, keď na Slovensku začínala Štedrá večera, my sme jedli chlieb, maslo, salam a popíjali sme voda. Nieže by sme nemali čo jesť, ale v Kamerune Štedrú večeru nepoznajú. Potom sme šli na izbu, vytiahli sme naše vianočné oblátky a aspoň tak sme sa spojili so všetkými doma. Ale nebojte sa, nehladujem tu. Je stále čo zjesť.
O 20.00 bola vo farskom kostole sv. omša, ktorá trvala do 22.30h. Tak sme prišli do kláštora, kde pokračoval program milým spoločným posedením a vzájomným obdarovaním sa. Popri tom sme zjedli niečo také ako u nás bábovka, vypili sme vodu a šli spať. V nedeľu sme boli na slávnostnej sv. omši, na ktorú sme šli z domu o 10.30h, keďže mala začať o 11.00h. Ale keďže predchádzajúca sv. omša (o 9h) skončila o 11h, tak tá naša začala o 11.45h a skončila 14.15h. To nám už obom škvrkalo v žalúdku a tešili sme sa na obed. Aj na ten sme si museli počkať. Boli pozvané aj sestry z noviciátu a tak kým prišli, tiež to chvíľu trvalo. Začali sme teda o 15.30h. Bol naozaj slávnostný – pečená ryba, kuracie mäso, zelenina a ovocie a za všetkým zmrzlina. Po našej skúsenosti z predchádzajúcej slávnosti, po ktorej sme mali malé žalúdočné, sme si vybrali to, o čom sme vedeli, že nám nepoškodí – teda dali som si ryžu a rybu.
Po obede, ktorý boj už aj večerou, sme sa pomodlili spolu slávnostné vešpery a tak už sme sa rozišli na zaslúžený odpočinok. Veľmi sme cítili únavu aj pre nedostatok spánku, aj z tepla, ktoré tu teraz síce ešte len začína, ale už sa to dá porovnať s teplotami u nás niekedy v júli – okolo 30 ­°C v chládku. V noci je veľmi príjemných ani nie 20 °C. Na druhý deň sme zistili, že 26.12 je už pracovný deň, kedy sa naplno pracuje.
Prežili sme pokojný, hoci vo všetkom nový čas. Samozrejme, že sme si pospomínali na Slovensko, na Vás všetkých doma. Veru sme si aj poplakali, ale to patrí k tomu. To najdôležitejšie sa ale stalo – narodil sa Vykupiteľ sveta! Bez toho „ostatného“ sa dá byť (aj keď to na prvýkrát nie je jednoduché). Cítili sme sesterské spoločenstvo a všímavosť tunajších sestier, blízkosť mnohých, ktorí ste sa nám ozvali mailom, či sms-kou, či „iba“ pred Pánom ste za nás dve prosili. Za všetko ďakujeme.
Na sviatok Sv. Rodiny sme sa presťahovali každá do svojej komunity. Sr. Gerarda sa usadí v noviciáte, ktorý je 10 min. od Domu delegácie. Komunitu tvorí 1 aspirantka, 3 postulantky, 3 novicky, ich 2 magistry a  sr. Gerarda, teda 10 osôb. Sr. Rudolfa vojde do dejín Oberbronskej kongregácia ako spoluzakladateľka nového spoločenstva v Dome matky Virginie v Nkoulou (14 km od Yaounde). Dom bol požehnaný 16.12.2011 a začína tam komunita štyroch sestier, medzi ktorými je aj sr. Rudolfa. Už sme sa prihlásili na kurz francúzštiny, ubobili sme vstupné testy a obe začíname v 2. triede (tzn. že základy máme a potrebujeme dobrať pravopis a gramatiku). Začíname 9. januára 2012. Čo sa týka našej služby, začneme sa pomaly rozhliadať, aby sme spoznali, v ktorej oblasti môžeme poslúžiť tým, ktorí to potrebujú. Teraz prichádza na to čas.
Do nového roku, na prahu ktorého stojíme, Vám všetkým želáme a vyprosujeme Božie požehnanie a odvahu pri hľadaní Božích ciest po stopách nášho Vykupiteľa a MAM, aby sme boli tam, kde sme, dobrými nástrojmi v rukách Otca, spolupracovníkmi Syna a poslami jeho Lásky.
V modlitbe zostávajú s Vami spojené
sr. Rudolfa a sr. Gerarda
 

Milé sestry, 

srdečne pozdravujeme z horúceho Kamurunu. Máme za sebou prvé dni na africkej pôde. Momentálne sme obidve v hlavnom meste Yaounde, v dome delegácie. Všetko sa pripravuje na slávenie jubilea – 75 rokov príchodu sestier do Kamerunu, ktoré budeme sláviť v sobotu 17.12.2011. Ale ideme pekne od začiatku...
Je to naozaj veľká zmena. Pocítili sme to už na letisku v Bruseli, kde sa to „černelo“ čoraz viac. V lietadle už ani nehovoriac. Bolo to všetko také neuveriteľné. Až do chvíle, keď sme pristávali na medzinárodnom letisku v Yaoundé (mimocho-dom oproti Bruselu či Viedni malinkaté a chu-dobné letisko). Pristávali sme medzi stromami, takmer na zelenú lúku, ale dráha bola asfaltová, ako sa patrí. Pasová a očkovacia kontrola, asi hodinu sme si počkali na kufre a ešte jedna kontrola, či sú naozaj naše. Konečne sme sa dostali von. Vôbec sme sa netrápili hľadaním sestier, ktoré nás mali čakať. Prišli sme iba my dve a tak sme boli neprehliadnuteľné. Prihlásili sa samé a bolo to fajn.
Pri vystupovaní z lietadla sme sa obliekli podľa vzoru domácich: sveter, bunda, oni niektorí aj šál, ale ten sme my nemali. Už pri východe z lietadla sme to oľutovali a kým sme čakali na kufre, už sme boli iba v šatách. Takže teplučko a dusno ako u nás v lete pred búrkou.
Privítali nás v dome delegácie, kde sa zišli dve komunity – domáca a noviciátska. Povečerali sme a nás poslali spať. Preleteli sme takmer 6000km za jeden deň a ocitli sme sa naozaj v inom kúte sveta. Je to zvláštny pocit. Nezdá sa mi, že som nejako ďaleko, ale keď pozrieme von, je nám jasné, že to nie je „náš svet“. 
Boli sme už navštíviť naše budúce miesta – noviciát (sr. Gerarda) a nový dom v Nkoulu (sr. Rudolfa), ktorý ešte nie je hotový. Je to 14km od Yaounde. Asfaltka končí možno hneď za mestom a zvyšok cesty sa ide ako u nás cez pole. Sú tam výmole, chvíľami to vyzeralo, že odtrhneme podvozok. Sr. Rudolfa sa už stretla aj s deťmi v materskej škôlke, kde bude pracovať. V škôlke je 95 detí v troch triedach. V jednej dedine sme zazreli niečo ako hroby „vo dvore“ domu, kde žila rodina. Bolo to vykachličkované v tvare ako u nás na cintoríne. Pýtali sme sa, čo to je... a sú to naozaj hroby. Na dedinách nie sú cintoríny a tak svojich blízkych pochovávajú buď za alebo pred dom.
Yaounde je síce mesto, ale žije sa tu ako na dedine. Malé domčeky, niektoré na spadnutie, takmer pred každým sa niečo predáva, všade plno ľudí, ešte viac áut a motoriek. Nenájdete tu jednu dopravnú značku. Prednosť má ten, kto je šikovnejší. V centre vidieť aj veľké a pekné budovy, či obytné domy, ale tie sú ohradené vysokým múrom a strážené. Koniec-koncov ako náš dom tu. Na jednom z miestnych trhovísk sme boli už aj na nákup. Vzala nás sr. Solange, predstavená delegácie. Ťažko si to vie predstaviť niekto, kto to nevidel, ale chvíľami sa nedá prejsť pre množstvo ľudí, ktorí ponúkajú tovar a len čo vás zbadajú, už sú pri vás. Pomedzi chodia autá a motorky a prechádzajú ľudia.
Určite Vás zaujíma náš jedálny lístok. Raňajky sú ako vo Francúzsku – bageta, maslo, džem, káva... Na obed sme už mali pečenú rybu, varené kura, zemiaky a mrkvu, čerstú i varenú. Učíme sa jesť ich ovocie – avokádo, papaja, ale aj pomaranče a banány. No a na večeru boli napr. špagety zapečené so syrom, ale dojedáme aj z obeda a zase ovocie.
V spoločenstve sa cítime dobre, sestry sú milé a ústretové. Prijali nás medzi seba a tešia sa. Keďže sa všetko chystá na oslavu jubilea, prežívame radosť s nimi. Veľa spolupracujú s laikmi. Oni im po tieto dni pomáhajú s prípravou slávnosti. Prídu sestry aj z Oberbronnu a Angoly. Tešíme sa na stretnutie s nimi.
Milé sestry, okrem príprav tu, k vrcholu sa blíži aj obdobie Adventu. Preto Vám vyprosujeme jeho požehnané zavŕšenie, aby ste počas Vianoc naplno prežili pravdu, ktorá je prvou vetou našich Konštitúcii: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16).
V modlitbe sa s Vami spájajú
sr. Rudolfa a sr. Gerarda

 

 

Slovensko - Kamerun

Dňa 6. 12. 2011 o 7.00 hod. z Viedenského letiska odcestovali, v dôvere v pomoc Božiu, sr. Gerarda a Rudolfa na tri roky do Kamerunu. Sú „pionierky“ našej Kongregácie, ktoré po dlhšej príprave začínajú prácu v misiách. Mnohé spolusestry na Slovensku i v zahraničí ich zvlášť sprevádzajú modlitbami. V provinciálnom dome v Spišskej Novej Vsi za tieto sestry „misionárky“ a za dobré ovocie ich služby bola slávená svätá omša.

Okolo poludnia 7. 12. sme dostali správu, že obe sestry šťastne vystúpili na Africkom kontinente a momentálne sa nachádzajú v hlavnom meste v dome Delegácie Kamerunu. Naďalej prosia o modlitbové zázemie...

FOTO

viac o spoločenstve sestier Matky Alfonzy Márie v Kamerune


Ďalšie články v sekcii:

AKTUALITY
ALŽBETKA n.o.
CHORÍ A ZOMIERAJÚCI
OPUSTENÍ
UKRAJINA
APOŠTOLÁT MODLITBY
INAK OBDAROVANÍ
RÓMOVIA
PASTORÁCIA MLÁDEŽE

MYŠLIENKA DŇA


Ak chcete plniť svoje povinnosti a žiť ako pravdiví Kristovi učeníci, musíte sa neprestajne zaoberať Bohom.

MODLITBY NA ÚMYSEL


Keď sa modlíš za druhých, budeš naplnený láskou - teda Duchom Svätým. Vtedy, keď Duch Svätý môže cez teba prúdiť, napĺňa aj teba!
Pridať umýsel >>

NAJNOVŠIE INFORMÁCIE


KALENDÁR
(2017-06-12 16:15:29)
Spoločenstvo
(2017-06-12 15:51:57)
Spiritualita
(2017-06-12 13:46:57)
Archív
(2017-06-12 13:22:48)
AKTUALITY
(2017-06-12 13:15:54)
© 2008 KONGREGÁCIA SESTIER BOŽSKÉHO VYKUPITEĽA | Created by Darius.sk All rights reserved.