Začiatok veľkého týždňa bol zaujímavý. Kňaz sa necítil dobre a tak sme dnes boli vo farnosti bez sv. omše. Doobeda sme spolu so s. Benediktou a ženami farnosti pripravovali balíky pre chudobných v našej dedinke. Celý pôst trvala aktivita farnosti, kedy mohli veriaci prinášať rôzne veci /či už potraviny, oblečenie/ do kostola pre chudobných. Keď tak vnímam ľudí v našej dedinke, tak by ste povedali, že chudobný sú tu všetci. No veľkým prekvapením pre mňa bolo, keď som videla, ako sa títo ľudia dokážu podeliť s druhými aj s tým málom čo majú.

A sme opäť v realite nášho domu – bez elektriny a vody. Po mesiaci sme sa z nej tešili tri dni. Vonku je po dlhom čase neskutočná búrka. Aj keď to búcha na každú stranu tešíme sa, lebo toho prachu je už neúrekom. Ta voda to aspoň troška spláchne. Dnes sme mali ísť roznášať s kňazom tie balíčky pre chudobných, no pri tej búrke to nie je možné.

Dnes sme mali spolu celá komunita duchovnú obnovu, na ktorú sme šli na jedno tiché miesto v hore, kde pôsobia rehoľníci. Je to miesto ticha a oddychu. Na vrchole kopca stojí nádherná bazilika a okolo je krásna príroda. Pre mňa to bolo ako nebo. Po 4 mesiacoch môjho pobytu tu som bola aj von. Von tak normálne, kde som sa mohla prejsť v prírode. Pred udalosťami našej spásy to bol nádherný deň. Po celom dni sme prišli späť do našej dedinky, kde sme mali sv. omšu v našom kostole.

Ráno sme sa spoločne pomodlili, naraňajkovali a sadla som za volant. Boli sme roznášať balíčky pre chudobných v našej dedine. Bol to pre mňa zážitok – vidieť biedu v akej ľudia v našej dedine žijú. A nie sú to len starší, ale aj mladé rodiny s deťmi. Vrátili sme sa poobede okolo 14.30 uvarené, niečo sme zjedli a začali chystať slávnostnú večeru, na ktorú mal po sv. omši prísť kňaz /keďže dnešný deň patrí zvlášť im/, ktorý pôsobí v našej dedinke. Sv. omšu sme dnes mali o 18.00 hod.  Keďže som na dedine, kde sa hovorí aj domorodým jazykom tak aj sv. omša bola dvojjazyčná.  Sem tam som nerozumela, no zobrala  som si so sebou slovenské Sv. Písmo a cez kázeň v domorodom jazyku som rozjímala v tichosti. A keď som si prečítala dnešné evanjelium tak ma po celom dni v službe druhým prenikol akýsi zvláštny pocit a zneli my slová – „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili ako som ja urobil vám.“ Rudolfa, čo viac si mohla dnes pre ľudí v tvojej dedine robiť, ako to že si im venovala svoj čas. Po trojhodinovej sv. omši sme došli na slávnostnú večeru a potom späť do kostola, kde bola vyložená sviatosť na adoráciu - spolu s Pánom v Getsemanskej záhrade a o 24.00 bolo odhalenie oltára a odloženie sviatosti.

Veľký piatok. Ráno o 6.00 sme ho začali spoločnú krížovú cestu našou dedinou spolu s veriacimi. Celá krížová cesta trvala tri hodiny a do kláštora sme sa vrátili bolo 10 hodín. Bola som tak unavená, že keď som sa iba troška vystrela na posteľ tak som ani nevedela ako a zaspala som. Prebudila som sa asi o hodinu, šla troška niečo zajesť, nakoľko o 13.00 nám už začínal ďalší program po ktorom boli obrady veľkého piatku. Oni tu majú taký svoj prejav rozlúčky s Kristom, kde jednotlivé skupiny pôsobiace vo farnosti pristupovali ku kňazovi, niečo mu povedali /nerozumela som čo hovorili, nakoľko to bolo v domorodom jazyku/  a potom spolu za hrania tam-tamu tancovali okolo kríža. Keď to skončilo tak začali obrady veľkého piatku. Obrady boli ako všade až po prečítanie stati pašií, kde odzneli slová –„Naklonil hlavu a vydýchol“. Chvíľu sme zotrvali v tichu, tak kňaz odhalil kríž a začal spoločný tanec na čele s kňazom. Tu som bojovala sama so sebou - ako môžem tancovať, keď Kristus zomrel. Ale to som sa ani nejako nestihla prebrať a už som bola v dave. Keď to všetko skončilo odznel záver pašií a nasledovala kázeň opäť v domorodom jazyku a potom pár slov vo francúzskom no tie som už nevládala ani vnímať, nakoľko bolo neskutočne horúco. Po skončení obradov bolo osobne vzdanie úctu Sv. Krížu a tak sme šli domov. Celý obrad bol vonku tak bol aspoň troška čerstvejší vzduch ako v kostole.

Úžasné ticho na celej zemi, lebo kráľ spí. Tieto slová z posv. čítania mi zneli celý deň v ušiach . Keďže sme stále bez vody a elektriny a zajtra k nám majú prísť všetky sestry z Yaoundé, tak nastúpil čas príprav . Sestrička predstavená šla do mesta ešte kúpiť chlieb /lebo sa nám minul/ a kvety do kaplnky. Ostali sme doma iba dve. V príprave nám pomáhala naša teta, ktorá tu denne prichádza a náš ujo záhradník. Skončili sme bolo 13.00 a šli sme niečo zajesť. Po obede som nastúpila do kaplnky, aby som ju pripravila a vyzdobila. Akosi mi to tak prischlo, odkedy sme tu prišli a ja sa tomu teším, hoci meniť kvety v tomto teple je niekedy dosť náročné, ale zvládam to. Pomedzi to prišiel vodár, aby opravil vodu. Tomu sme sa veľmi potešili. Mali sme malú nádej v srdci, že už keď nebola voda celý pôst tak snáď na Veľkú noc k nám príde aj voda.  A ozaj bola. Veľkonočná vigília u nás začala  o 19.00 hod. Priebeh bol ako u nás, no piesne a prejav slávenia bol Africky J /tanec samozrejme nechýbal/. Po nej sme sa vrátili domov a unavená som odpadla do postele, no predtým každá z nás celé šťastná, že máme elektrinu a vodu vošla do sprchy, aby sa konečne aj normálne umyla.

Ráno po modlitbe a raňajkách sme začínali spoločnú šichtu v kuchyni o 7.00. Pripravili sme čo sme stihli a o 9.00 putovali na sv. omšu, pri ktorej bolo pokrstených okolo 30 detí z našej farnosti. Tu som mala pekný zážitok, kedy po sv. omši prišlo ku mne jedno dievča a z ničoho nič ma poprosila, či by som nemohla byť jej krstnou mamou pri krste. Pozrela som na ňu s tým, jej dobre nerozumiem, no potom sme sa dorozumeli. Sestrička Benedikta jej vysvetlila ako to u nás funguje a  pozvali sme ju aj jej kamarátky k nám na stretka, ktoré máme. Už ma začínajú ľudia vnímať veľmi silne. Hocikedy sa pristavia, niečo povedia /učia ma ich jazyk/ a idú ďalej. Priznám sa, že sa už viem pozdraviť po tom našom jazyku tu v dedine a im sa to veľmi ráta. Zo sv. omše sme sa vrátili o 12.30 a pokračovali v príprave. Sestry z Yaoundé došli okolo 14.00 a ja som sa veľmi potešila, lebo prišla aj Gerarda a boli sme aspoň troška spolu. Sestry z komunít priniesli taktiež stravu /majú to dobre rozdelené – každá komunita niečo prípravy, aby to nebolo iba na tej jednej/ a okolo 15.30 bol slávnostný obed, ktorý skončil okolo 17.00 hod. Poumývali sme riady a mali ešte spoločné vešpery po ktorých sa sestry rozišli do svojich komunít. Bol to požehnaný a pekne prežitý deň v kruhu sestier i farskej rodiny.

Veľkonočný pondelok, ktorý som tak nemala rada a to práve kvôli tomu, čo bolo našou tradíciou. Tu je dnes už normálny pracovný deň . Tak mám za sebou už aj prvé sviatky Veľkej Noci. Boli iné, ako som bola doteraz zvyknutá, ale hlavne je, že Kristus vstal zmŕtvych aj tu a to je podstatou celej Veľkej Noci.

Tak toto sú moje ďalšie zážitky v tejto teplom zaliatej krajine. Verím, že aj vy ste prežili tento čas požehnane a že Kristus vstal zmŕtvych aj na Slovensku.

Ostávam s vami aj naďalej spojená v modlitbách a ďakujem za akúkoľvek pomoc /materiálnu či duchovnú/, za každý email, ktorým sa aj vy zo Slovenska ozývate. Veľmi to človeka poteší, ak si nájde pár slov vo svojej pošte.

srdečne Vás pozdravujem v tomto veľkonočnom čase a chcem sa s Vami podeliť s prežívaním prvej Veľkej noci v Kamerune. Tak ako na Vianoce, aj počas Posvätného trojdnia bolo niekoľko prekvapaní. Začnem trochu zo širšia, ale iba preto, že to spolu súvisí.

 

V útulku sme sa s chlapcami chystali na Veľkú noc počas katechéz. Pripravovali sme Pašiovú hru. Najskôr mali veľkú chuť, ale potom ich to akosi prešlo. Bolo treba ich vždy znovu motivovať. Čo sme jeden deň nacvičili, na ďalší raz bolo treba od začiatku, lebo jeden povedal, že on veru hrať nebude, ďalší, že on to nevie, ďalší, že on na sviatky ide domov na návštevu a pod. Tak sme takmer každú skúška vymieňali hercov. Ale nakoniec sa to podarilo dotiahnuť do konca aj vďaka veľkej angažovanosti Jean-Baptistu (vychovávateľ). On tiež prejavil svoje herecké schopnosti, keď bolo treba predviesť, ako to má tá-ktorá scéna vyzerať. Dohodli sme dátum na predstavenie a pozvali ľudí – chalanov z iného centra, známych i sestry.

 

A teraz už idem k jednotlivým dňom Veľkého týždňa, aby som Vám ho trochu priblížila. Písala som si to každý deň a tak sa s tým aj s Vami delím.

Tak dnes som prežila naozaj slávnostný vstup Pána Ježiša do Jeruzalema! Radosť, živosť, palmy a jasavý spev – to som doma až tak nezažila. Ešte k tomu zelené palnové ratolesti v ruke každého prítomného v kostole, ktoré neboli viditeľné iba pri požehnávaní, či slávnostnom vstupe. Kňaz nás vyzval, aby sme ich vzali do ruky aj na spev „Svätý, Svätý“ i na záver sv. omše, keď sprievod vychádzal z kostola. Títo ľudia sa dnes naozaj tešili. A samozrejme tancovali. Inak to tu nejde. Tiekli mi slzy do radosti, prekvapenie i blízkosti Pána, ktorú som prežívala. Čo bude ďalšie dni, uvidím, ale už táto sv.omša bola veľmi silná.

 

 Dnes sme v útulku predstavili našu Pašiovú hru. Chalani boli super. Videla som na nich, že to chceli zahrať čo najlepšie. Mala som z nich radosť. Samozrejme po predstavení nesmela chýbať sladká odmena pre hercov, ale aj divákom sa ušlo. Myslím, že sami chlapci boli prekvapení, ako to zahrali.

 

Od rána žijem veľmi silno tým, že je Zelený štvrtok. Už keď som sa prebudila, bola to prvá vec, ktorá ma napadla a hneď za tým, že to zase bude celkom iné... ako na Vianoce. Žiadna sv. omša svätenia olejov, tá bola minulý týždeň vo štvrtok. Ale oslovilo ma evanjelium. Umývanie nôh apoštolom bolo silné už včera večer, keď som ho čítala prvý raz. Ježišovo vedomie, že je to posledný čas s ľuďmi, ktorých má rád. Láska, ktorou ich miluje, ho posúva ešte bližšie k nim, delí sa s nimi s vlastným prežívaním, skúsenosťou i poznaním. Oni nechápu. Ale začínajú tušiť, že sa niečo deje, o čom oni zatiaľ nevedia. Vždy je to tak. Sú isté znaky, ktoré nás vyrušia. Napr. dnes doma v kostoloch sú prázdne sväteničky, otvorený a prázdny bohostánok, kňaz umýva nohy ľuďom počas sv. omše a na jej konci odhaľuje oltár, odstraňujú sa kvety, sviečky... všetko sa stáva pustým na znak opustenosti, ktorú prežíval Ježiš. Ale aj preto, aby sme si uvedomili, že bez vody nie je možný ľudský život a bez Boha duchovný život. Sú to veci, ktoré nás dnes vyrušia pri bohoslužbe. Ale nesmie zostať iba pri tom. Ak chcem aj ja byť svedkom nového života, musím sa ponoriť do tajomstva, ktoré začíname sláviť o 18,30h...

 

...Sme po sv. omši. V kostole sa udiali menšie zmeny – premiestnili hlavný oltár bližšie k ľuďom, takmer dostredu kostola, takže keď sa kostol zaplnil, ľudia ho obkolesili. Bolo to veľmi silné vyjadrenie toho, že Eucharistia je centrom nášho života. Kňaz umýval nohy šiestim mužom a šiestim ženám z farnosti. Boli to ľudia, ktorí sú aktívne zapojení do pastorácie vo fanosti a zastúpené boli – mladí, starí, ženatí, slobodní, rehoľníci.

Po sv.omši nasledovala adorácia. Pred Sviatosťou sa striedali skupinky ľudí z farnosti a každý mal pripravenú adoráciu.  Domov sme sa vrátili pred polnocou.

 Márne som dnes dúfala, že po týždni bude tiecť normálne voda. Nestalo sa. Tak mi neostávalo nič iné, ako sa ráno postaviť k lavóru a oprať všetko, čo z týždňa bolo špinavé. Do poobedia poschlo, stihla som požehliť, dať si krátku, ale výdatnú siestu a pripraviť na obrady.

Dnes v dome bolo cítiť, že je iný deň – už aj tým, že sme sa spolu nestravovali. Ale všeobecne bolo vidieť, že aj sestry sú sústredenejšie na tajomstvo dnešného dňa. Na obed bola krížová cesta v kostole. Nebolo veľa ľudí, ale prežila som ju naozaj v sústredení a modlitbe. Spájala som sa aj našimi doma. Večerné obrady začínali o 18,30h.

Veľmi silná bola pre mňa „vsuvka“ z ich tradície pre Pašiami. Je tu totiž taký zvyk, že keď niekomu zomrie napr. manželka, tak z rodiny jej mamy aj otca príde delegácia k jej manželovi, tak isto jej priatelia a známi. Hlavné slovo ma šéf rodiny (niečo ako starosta na dedina, ale toto je zástupca jednej rodiny). Pýta sa na príčinu smrti, kde je telo teraz, čo sa naozaj stalo, prečo zomrela, ale aj čo bude teraz s rodinou ďalej, či môžu aj po jej smrti ešte vstúpiť do tohto domu a pod.

No a keďže v na Veľký piatok zomrel Pán Ježiš, tak za kým prišli ľudia? Za p. farárom. Boli to zástupcovia jednotlivých skupín ľudí z farnosti – jednak predsedovia farských rád (ekonomickej, pastoračnej, katechetickej, zdravotníckej, dekoračnej, liturgickej a pod.), ale aj zástupca spevokolu, či ružencového spoločenstva, či pán, ktorý zastupoval civilných predstaviteľov prítomných v kostole (policajtov, vojakov, učiteľov, štátnikov a pod). Bol tam aj zástupca za mládež. Tí všetci sa predstavovali a každý kládol otázku týkajúcu sa smrti Pána Ježiša. Napr. predseda katechetickej rady sa predstavil a hovorí: „My naše deti učíme poznať Ježiša. Mohli by ste nám, p. farár povedať, čo sa naozaj s Ježišom stalo? Aby sme to mohli vysvetliť deťom. Zástupca zdravotníckej rady hovorí: Ježiš bol pre našich chorých posilou v ich utrpení a ich Uzdravovateľ. Čo im máme teraz povedať? Ďalší: Môžete nám objasniť príčiny smrti?... a pod. Bolo to veľmi silné, lebo p. farár sedel na stupňoch oltára a oni prichádzali pred neho a kládli v podstate tú istú otázku v rôznych obmenách.

Jeho odpoveď bola uvedením do Pašií a homílie. Povedal: Ponúkam Vám svedectvo človeka, ktorý bol pri tom – sv. Jána, apoštola a v druhej časti Vám poviem o svojej skúsenosti s Ježišom. Tak nasledovali Pašie.

Pri poklone kríža som asistovala aj ja. Pre množstvo ľudí bolo na uctenie si kríža pripravených 7 krížov a mne tiež určili miesto, kam mám ísť. Bol to pre mňa zážitok vidieť ľudí, ako pristupujú a s vierou bozkávajú kríž, alebo opierajú hlavu oň. Počas týchto obradov bola úplne iná atmosféra ako včera. Bolo cítiť rešpekt i strach, ktorý je pre afričanov asi typický. Boja sa mŕtvych a hovoriť s nimi o smrti a zomrelých nie je jednoduché.

Vrátili sme sa okolo 22h a bola som súca do postele. Zašla som ešte na chvíľu do kaplnky na poklonu, lebo tu nebýva Boží hrob ako u nás. Bol to veľmi pokojný čas.

  

 V dnešný deň už bolo cítiť očakávanie vzkriesenia. Chystalo sa jedlo na nedeľu do Nkoulou, ale i na večer. Mňa si zavolala na pomoc sr. Cecile. Potrebovala nejako zabaliť uteráky, ktoré kúpila pre nás všetky. Tak som z nich narobila zajacov. Veľmi sa mi páčili. Uši ako naozaj, oči z gombíkov a nos a ústa z papiera. Super! Pridala sa ku mne postulantka Katarína. Bola veľmi vnímavá a po prvej inštruktáži ďalšieho už skladala sama. Spolu s ňou som potom išla urobiť výzdobu do kaplnky. Aj v kaplnke sa nám spolu dobre pracovalo. Ja som pozbierala kvety v záhrade a urobila som kytice – chcela vidieť, ako to budem robiť. Ona medzi tým pripravila dekoračné látky a urobila z nich dekoráciu. Naozaj šikovná, vidno, že má cit i vkus.

Vigília začína o 19h akadémiou, ktorú pripravil zbor, ale určite treba ísť ešte skôr, aby som mala miesto na sedenie. A dnes to bude tak do polnoci tipujem...

 

Pán Ježiš Kristus vstal zmŕtvych! Aleluja!

Vigília začala na čas a všetko bolo tak, ako to poznám. Ale darmo som čakala na Exultet vo francúzštine. Zbor spieval úplne inú pieseň namiesto toho. To bolo jediné, ale „najväčšie sklamanie“ v ten večer pre mňa. Ale prežila som naozaj pekný čas a môžem povedať, že: Pán naozaj vstal zmŕtvych! Počas obradov bolo pokrstených 40 ľudí – školáci, adolescenti i dospelí. Bolo to milé a silné. Handlovo Aleluja na záver bolo úplná pecka. Zbor si naozaj dal záležať a vytiahli viacero takýchto hudobných diel. Medzi sestrami boli ohlasy, že zboristi spievali sami, ale mne dobre padlo trochu popočúvať a užiť si krásnu hudbu i spev.

Keď sme sa vrátili (o 23,30h), ešte sme chvíľu posedeli, zjedli koláčik a zmrzlinu, každá si zobrala svojho „uterákového“ zajka a išli sme spať. Prežívala som vnútornú radosť. 

Vo sv. omši o 11h krstili ďalších 10 detí (väčšinou drobcov). Bola to naozaj slávnosť, ktorá skončila o 13h. My sme sa pobrali do Nkoulou, do komunity našich sestier, kde sme sa stretli aj na Nový rok. Mala som možnosť byť po týždni so sr. Rudolfou. Obedovali sme neskoro (bolo už veru 15,30h , keď sme sadali ku stolu). Ale už som aspoň vedela, že to tak bude, preto som si dala „výdatnejšie“ raňajky. Ak čakáte, že poviem šunku, vajíčko, syrek, či neviem akú našu dobrotu, tak o tom sa nám ani nesníva. Vo všeobecnosti jedia málo mäsa a šunky a salámy vôbec. Nechutí im to, nevedia to jesť. Ale zato jedia veľa zeleniny, fazuľu, kukuricu, ryžu a to je všetko, čo viem opísať. Ostatné ich domáce druhy zeleniny nemenujem, ale niektoré mi chutia. No musím povedať, že hladná nie som. Aj v nedeľu sme sa dobre naobedovali a zároveň aj navečerali.

Pri obede sme sedeli s Rudolfou vedľa seba, tak sme sa ešte stihli podeliť so zážitkami a prežívaním, i videním života, ktorý je okolo nás. So sestrami sme si po obede zaspievali, dokonca aj po slovensky.

Bol to pekný spoločný čas, ktorý sme ukončili spoločnou modlitbou vešpier.

 

Prežívam naozaj vnútornú radosť i pokoj. Verím, že aj Vy zakusujete aspoň niečo z radosti Vzkriesenia a nového života, ktorý sme dostali. Nech Vás táto radosť i nádej sprevádza počas nasledujúcich dní a čím ďalej, tým viac nech vo Vás vzrastá.

 

Zostávam s Vami spojená v modlitbe a zároveň za tie Vaše ďakujem.

znovu sa Vám hlási misijná stanica Kamerun, teda my dve – sr. Rudolfa a sr. Gerarda. Máme za sebou ďalšie dni a týždne našej služby medzi ľuďmi v Afrike a tak sa chceme podeliť s našimi zážitkami a skúsenosťami. Píšeme Vám spolu, lebo tento raz sú to spoločné zážitky, keďže sme strávili dva dni v buši. Náš príspevok by mohol mať nadpis: „Ako Rudolfa a Gerarda išli do buše šaty žehliť“ 

 

Dňa 17. marca sme spolu s ďalšími sestrami cestovali do Deuku. Je to dedina v horách, ďaleko od civilizácie. Z Yaoundé do Bafie je to 120km po asfaltovej ceste a z Bafie ešte cez 40km po „poľnej ceste“. Chystala sa tam slávnosť – 50 rokov rehoľného života sr. Bernadette, ktorá je v Kamerúne už takmer 42 rokov. Z toho 25 rokov pôsobí v Deuku.

 

Kvôli komárom a malým muškám, ktoré veľmi štípu, sme si všetky povinne obliekli nohavice a hoci bolo veľmi horúco, košeľu alebo tričko s dlhým rukávom. Ostatné veci pekne poskladať a šup do ruksaka. Ešte nastriekať repelentom proti hmyzu a vyrazili sme. Napriek všetkým týmto opatreniam sme si obidve priviezli naspäť suvenír v podobe štípancov na rukách, ktorých nám neodporúčali sa dotýkať, lebo potom by sme sa už neprestali škriabať. Veľmi to totiž svrbelo.

 

Cestou sme videli, ako jednoduchosť domov stúpa a hustota osídlenia klesá. Keď skončila normálna cesta, začala sa púť po hrboľatých a prašných cestách, tak ako to možno poznáte z rôznych filmov o misiách. Museli sme sa dokonca preplaviť cez rieku, lebo most tam nie je. Vy staršie možno poznáte prevozníkov, ktorý prevážali ľudí z jedného brehu rieky na druhý, keď sa ešte nestavali mosty. Nastúpili sme teda aj my na kompu aj s autom a previezli sa na druhú stranu rieky. Bola široká možno 500m. Pokračovali sme ďalej a stúpali do hôr. Do Deuku sme dorazili večer okolo 18,30h. Vyložili sme veci z auta, trochu sa osviežili a strávili sme večer so sestrami v komunite. Bolo veľmi horúco a boli sme dosť unavené. Tak sme sa tešili do sprchy a do postele. Ešte sme počuli ako vypol agregát na elektrinu. Budili sme sa, lebo bolo veľmi horúco. Po raňajkách sme sa pýtali, kde môžeme ožehliť veci. Nasledoval smiech a odpoveď: „My tu nemáme elektriku, všetko, čo svieti, je zo slnečného kolektora, ktorý nabíja baterky na svetlo. Iba večer zapíname agregát, aby sme mohli napr. aj žehliť. Je mi ľúto, ale žehliť bolo treba včera večer.“ – s úsmevom zakončila sr. Brigite, predstavená miestneho spoločenstva. Až vtedy nám došlo, že sme cestou nevideli žiadne elektrické stĺpy. Kto by ich tam aj ťahal?! 

 

Spolu sme sa na tom zabávali ešte cestou domov. Samozrejmé tu nie je samozrejmé. Už to, že tam majú signál na Orange, je veľký pokrok (donedávna nebol), lebo ani pevná linka tu nehrozí. Tak sme si znovu uvedomili, čo všetko beriem automaticky.  

 

Teraz trošku o tom, čo tu sestry robia. Je tu dispenzár – niečo ako naše zdravotné stredisko, ale jeho činnosť je oveľa širšia. Od základných vyšetrení, konzultácií, očkovanií a pod., je tu niekoľko lôžok pre chorých, ktorých si tam musia na pár dní nechať, a pôrodnica. Tá nás prekvapila najviac. Malá miestnosť, v ktorej sú dva pôrodné stoly s rokom výroby povedali by sme, že niekde v prvej polovici minulého storočia. Práve tam mali dve novorodeniatka, ktoré prišli na svet iba pred pár hodinami. Radosť matiek bola viditeľná. Dôležité nie je pre nich zariadenie, ale to, že je tu niekto, kto im pomôže priviesť dieťa na svet.

 

Okrem dispenzára sestry začali v spolupráci s dedinčanmi pestovať banány a tunajšiu zeleninu na predaj. Sú iba v začiatkoch, banánovníky zatiaľ nerodia, ale práca je rozbehnutá.

 

Samotná slávnosť bola veľmi pekná, jednoduchá a rodinná. Bolo cítiť, že sr. Bernadette je už 25 rokov v tejto farnosti a ovocie bolo viditeľné. Aj ona to veľmi silno prežívala. Hudba a tanec sú pri takýchto slávnostiach neodmysliteľné. Patrí to k ich kultúre a sú prejavom ich radosti i spoločenstva.

 

Ešte sa trošku podelíme s našou každodennosťou. Úspešne sme skončili prvý trimester na jazykovom kurze a na odporúčanie sr. Solange 10.apríla začíname druhý trimester. Sr. Rudlofa spolu so sr. Benediktou rozbiehajú vo farnosti v Nkoulou prácu s deťmi – malými i väčšími. Stretká, stretnutia pri Sv. písme, ručné práce pre dievčatá a podobne. Sr. Gerarda počas pôstu nacvičovala s chlapcami v útulku Umučenie Pána Ježiša, okrem toho sa venuje niekoľkým, ktorý sa učia písať a čítať, či na dlhší čas vypadli zo školy (kvôli času strávenému na ulici). Vyšívajú malé tašky, vyrábajú vyšívané pohľadnice a trochu „privoniavia“ aj k sociálnej práci s rodinou.

 

Spolu s Vami sme prežívali odchod našich sestier do večnosti, i rôzne Vaše starosti i radosti, s ktorými ste sa niektoré z Vás s nami podelili. Ďakujeme za každý mail, za každý pozdrav, ale najmä za Vaše modlitby a obety.

 

V tomto čase, kedy sa blížia Veľké dni nášho kresťanského i zasväteného života ako sestier Božského Vykupiteľa, zostávame s Vami spojené a vyprosujeme Vám, aby tajomstvo života, smrti a vzkriesenia nášho Pána a Vykupiteľa Vás preniklo a naplnilo tak, že by ste aj Vy ochotne z lásky pre Neho obetovali všetko! On naozaj vstal z mŕtvych! On žije! Spolu s Tomášom vložme ruku do Ježišovho prepodnutého boku a vyznajme: „Pán môj a Boh môj.“ (Jn 20,28)

 

Požehnané veľkonočné obdobie Vám v modlitbe vyprosujú

Máme za sebou druhý mesiac života v Kamerune, prvý každá vo svojej komunite a na svojom pracovisku. Tak sa chceme s Vami podeliť so skúsenosťami, ktoré máme.

Silvestra a Nový rok som prežívala už v komunite noviciátu. Je to živé spoločenstvo postulantiek, noviciek a sestier, ktoré sú ich magistry. Občas je naozaj veľmi veselo. Zažila som to už v posledný deň roka 2011, kedy bolo „oficiálne“ prijatie sr. Gerardy do spoločenstva noviciátu. Spievalo sa, tancovalo, súťažilo – všetci spolu a poriadne nahlas. Na Nový rok – v nedeľu – sme sa stretli v Nkoulou, v komunite sr. Rudolfy, ale o tom napíše určite ona. Ja sa vrátim teraz do noviciátu.

Formácia tu prebieha trošku inou formou ako u nás, aj keď aj u nás sa už rozbehol napr. internoviciát. Tu beží už aj interpostulát. To znamená, že všeobecné prednášky, napr. zo Sv. písma, Ekleziológie či psychológie, nemá magistra, ale pozvaní odborníci z danej oblasti, a sestry z rôznych reholí, ktoré sú v počiatočnej formácii, majú spoločné prednášky 2x do týždňa. Niekoľkokrát do roka majú viacdňové stretnutia. Magistra sa tak vo svojich prednáškach môže zamerať iba na charizmu a spiritualitu vlastnú rehoľnému spoločenstvu.

     Môžem povedať, že som medzi nich dobre zapadla. Cítim sa tu príjemne a mám možnosť zlepšovať svoju francúzštinu, lebo sestry sa veľa pýtajú. Ráno začíname ranné chvály o 6,30 h. Rozjímam buď predtým alebo po raňajkách, podľa toho, či idem do práce. Od 9.1.2012 sme začali jazykový kurz. Máme spolu päť hodín za týždeň, rozdelených na tri dni. Dva dni do týždňa chodím ako dobrovoľníčka do útulku pre chlapcov z ulice. K tomu sa dostanem.

     Život v Kamerune je veľmi jednoduchý. Ale ľudia sú veľmi srdeční a otvorení. Inak to nie je ani medzi sestrami. Prijali ma medzi seba naozaj ako jednu z nich. Vždy sa teším na večer, lebo pri večeri, keď sa všetky zídeme doma, sa delíme, kto čo prežil počas dňa, čo nové sa dozvedel (napr. novicky, či postulantky na svojej prednáške, udalosti a zážitky z práce...). Je to zaujímavé počúvanie, ale i „okienko,“ cez ktoré môžeme nahliadnuť do života a prežívania každej z nás. Niekedy sú to otázky, ktoré zo dňa vzídu, inokedy veselé príhody, ktoré potešia. Je to pre mňa vzácny čas, kedy môžem spoznávať mentalitu ľudí, ktorí tu žijú, ich zmýšľanie a zároveň hľadať svoje miesto medzi nimi.

     V práci v útulku sa pomaly rozbieham. Cítim medzery v jazyku a preto to nie je také jednoduché. Teraz trochu o tom, kto sú chlapci, ktorí sú v útulku.

Sú to deti vo veku od 10 do 16 rokov, ktoré sa z rôznych dôvodov dostali na ulicu. Veľkým problémom je tu rozvodovosť. Problémy nastanú, ak sa rodič, s ktorým chlapec žije, znovu ožení alebo vydá. Zvyčajne nový partner neakceptuje deti z predchádzajúceho manželstva, alebo ich začne využívať ako malých otrokov. Deti majú vtedy dve možnosti: buď idú k druhému z rodičov, ak si medzitým nenašiel nového partnera a nie je tam ten istý problém, alebo, ak nepochodil ani u druhého z rodičov, ocitnú sa na ulici. Niekedy je to aj z toho dôvodu, že napr. mame po rozvode zostalo viacero detí, ale nemá ich ako uživiť, lebo nemá prácu. „Najstaršie“ preto odchádzajú z domu, lebo im mama povie, že sa musia o seba postarať. A to „najstaršie dieťa“ má 8 – 9 rokov!!! Bieda, ktorá tu je naokolo, naozaj mamu „núti“ poslať dieťa preč, lebo má možno ďalších dvoch drobcov, ktorí sa ešte nedokážu o seba postarať. A tak potom, keď sa vyberiete na trh na nákup, uvidíte tam hromadu malých chlapcov s fúrikom, ktorí si zarábajú tým, že vám vozia tovar, ktorí ste si kúpili a naložia vám ho do auta.

     Keď som nedávno rozprávala s jedným z chlapcov, ktorý prišiel do útulku pred pár dňami, a pýtala som sa, či má tam vonku nejakých kamarátov, povedal mi: „Áno... Je veľa tých, ktorí sú na ulici.“ Spávajú kade kde, jedia, čo nájdu alebo to, čo si kúpia za to, čo si zarobili počas dňa.

     Ale už som prišla aj na to, že málokedy hovoria pravdu. Najmä čo sa týka ich rodiny. Mali sme jeden prípad taký, že chlapec povedal, že jeho rodičia sú mŕtvi a nakoniec sa ukázalo, že to nie je vôbec pravda. Jeho rodičia sa rozviedli. On zostal s otcom. Otec je učiteľ na strednej škole, inteligentný pán. Raz, keď chlapec niečo vyparatil, dostal od otca bitku. Po nej odišiel z domu. Po jeho odchode prišla k nim mama chlapca a keď ho nenašla, zažalovala otca, že sa o dieťa nestaral, že ho vyhnal... Otec sa dostal do väzenia a po chlapcovi polícia vyhlásila pátranie. Chlapec bol u nás 2 týždne, keď ho spoznala jedna pani - suseda, ktorá býva vedľa ich domu. Bola v útulku a videla ho tam. Išla na polícia a povedala, že chlapec je u nás. Potom prišla ešte s jedným pánom v sprievode policajtky, aby zistili, či je to naozaj tak. Ukázalo sa, že chlapec klamal.

     Keďže chodím do útulku 2x do týždňa, začala som si hľadať svoju prácu medzi chlapcami, podľa potrieb, ktoré tam vidím. Prvá vec je tak trochu sociálna práca – rozhovory s chlapcami, zisťovanie podmienok v rodine, návšteva rodín, individuálna práca s chlapcami i s rodinou. Toto zatiaľ z väčšej časti iba sledujem, najmä čo sa týka návštev v rodine, idem skôr ako doprovod sr. Salome, ktorá je riaditeľkou útulku.

Druhá vec sú katechézy. Mávajú ich raz do týždňa v pondelok. Poväčšine chlapci sú iba pokrstení, ak vôbec. Takže preberáme základné veci. Ja som zatiaľ mala tri katechézy a z toho čo vidím, tak začneme preberať dejiny spásy a sviatosti. Musím si vypracovať nejaký plán. Už som prišla na to, že 45min. je pre nich veľmi dlho. Ale keďže to má byť hodinu, tak musím vymýšľať, aby to bolo aj živé, zaujímavé a nie veľmi unavujúce. V opačnom prípade sa nedostanem ani k slovu.

     Tretia vec, ktorá ma čaká možno od apríla, je príprava chlapcov na začatie školskej dochádzky. Väčšinou majú za sebou jednu až tri triedy základnej školy, niektorí vedia iba trochu čítať, nevedia písať. Iní majú problém s matematikou, či čítaním. Nebudem vyučovať ako v škole, ale skôr individuálna práca, aby sme zistili, čo vedia a čo nie. Ide skôr o motivovanie chlapcov a pomoc pri rozbehnutí sa v škole, doučovanie, kontrola domácich úloh. Vlastne to, čo normálne v rodine robia rodičia.

Ale aby to nebolo iba také veľmi „učiteľské“, či z pozície vyššie postaveného človeka, už teraz s nimi trávim čas pri rôznych ručných prácach. Vyrábame malé náprsné taštičky z vriec od ryže, vyšívame pozdravy a pohľadnice alebo jednoducho hráme futbal. Nebudem písať, ako po futbale vyzerám.

     Veselo musí byť, tak to stojí za to. I mne dobre padne trochu pohybu. Musím si iba dávať pozor, aby som to neprehnala na slnku a nezabudla piť. Oproti tomu, čo máte na Slovensku, my tu máme júlové teploty + 30°C a viac. Takže medzi nami a Vami nie je iba 6000km vzdialenosť, ale aj takmer 60°C rozdiel v teplote vzduchu. Musím priznať, že zima, sneh a dobrá sánkovačka či lyžovačka je to, čo mi momentálne trochu chýba... samozrejme okrem Horaliek J

     Takže zatiaľ toľko z môjho života tu v okolí Rovníka. Uisťujem Vás, že nezabúdam na všetkých dom a denne sa za Vás modlím. Ďakujem za Vašu spomienku pred Pánom za nás obidve. Sme zdravé, jesť nám chutí a zatiaľ nepomýšľame na návrat kvôli ťažkostiam, s ktorými sme sa tu stretli. Je to milosť a dar pre nás a teda isto Vami vyprosené v modlitbe. Ďakujeme!

So sesterským pozdravom

     Ako vyzerá môj program v pracovné dni? Tri krát do týždňa prichádzam do Yaoundé, kde chodím spolu so s. Gerardou do školy na zdokonalenie sa v jazyku. Cestujem ráno spolu so s. Martinou, ktorá tu učí. Cez deň som v komunite s. Gerardy, s ktorou ideme do školy a tak čakám s. Martinu, s ktorou sa vraciam späť do našej dedinky. Cesta je veľmi zaujímavá. Hoci je to iba 14 km, tak nám cesta niekedy trvá aj 1 ½ hodiny. Ráno je to do tých 25 minút, no večer sú na cestách zápchy a tak sa naše auto vtedy mení na malú kaplnku a spolu takto využívame čas a modlime sa spolu sv. ruženec.

 

Dva krát do týždňa /pondelok a stredu/ chodím do Materskej škôlky Matky Alfonzy Márie, ktorá je hneď vedľa nášho kláštora a snažím sa deti niečo naučiť z oblasti informatiky. Najprv na mňa pozerali ako na zjavenie, ale po chvíli sme už boli kamaráti. Škôlku navštevuje približne 95 detí a sú rozdelené, tak ako u nás, do troch skupín – malá, stredná, veľká. A tu je to ešte aj na jazyky – anglicky a francúzsky hovoriaci. Cez prestávky trávime spolu čas na ihrisku, ktoré tu majú. Deti sú veľmi zlaté a učia ma tak ako ja ich. Oni mňa francúzsky a ja nejako so svojou „biednou“ francúzštinou niečo z tej informatiky. Poobede prichádzam späť do komunity, kde nás denne čaká nejaké prekvapenie, nakoľko sa vo vnútri stále niečo robí. Po mesiaci už máme aspoň ukončené izby, v ktorých na začiatku bola posteľ, stôl a skrinka. Dnes tam má už každá aj skriňu na veci a záclonu na okne. Takže väčšinou poobede končíme s vedrom a handrou v ruke, alebo pripravujeme niečo na večeru v kuchyni. Každá z nás sa snaží robiť to, čo vládze a vidí, že je potrebné urobiť. Ale sú dni, kedy máme aj voľno a v kláštore sa nerobí nič, čo sa týka upratovania.

 

Srdečne vás pozdravujeme takto pomedzi sviatky, ktoré sme nedávno začali. Pre nás to boli prvé skúsenosti v tejto novej krajine. Po veľkej slávnosti 75. výročia príchodu sestier do Kamerunu sme si trošku vydýchli a začali sa pomaly pripravovať na slávenie Vianoc. Aj tu vrcholili prípravy na Vianoce, ale všetko sa začalo zdobiť 24.12. Obe sme boli pomôcť robiť výzdobu v bazilike a poobede tu v dome. Potom sme zistili, aký bude ďalší program.

Včase, keď na Slovensku začínala Štedrá večera, my sme jedli chlieb, maslo, salam a popíjali sme voda. Nieže by sme nemali čo jesť, ale v Kamerune Štedrú večeru nepoznajú. Potom sme šli na izbu, vytiahli sme naše vianočné oblátky a aspoň tak sme sa spojili so všetkými doma. Ale nebojte sa, nehladujem tu. Je stále čo zjesť.

O 20.00 bola vo farskom kostole sv. omša, ktorá trvala do 22.30h. Tak sme prišli do kláštora, kde pokračoval program milým spoločným posedením a vzájomným obdarovaním sa. Popri tom sme zjedli niečo také ako u nás bábovka, vypili sme vodu a šli spať. V nedeľu sme boli na slávnostnej sv. omši, na ktorú sme šli z domu o 10.30h, keďže mala začať o 11.00h. Ale keďže predchádzajúca sv. omša (o 9h) skončila o 11h, tak tá naša začala o 11.45h a skončila 14.15h. To nám už obom škvrkalo v žalúdku a tešili sme sa na obed. Aj na ten sme si museli počkať. Boli pozvané aj sestry z noviciátu a tak kým prišli, tiež to chvíľu trvalo. Začali sme teda o 15.30h. Bol naozaj slávnostný – pečená ryba, kuracie mäso, zelenina a ovocie a za všetkým zmrzlina. Po našej skúsenosti z predchádzajúcej slávnosti, po ktorej sme mali malé žalúdočné, sme si vybrali to, o čom sme vedeli, že nám nepoškodí – teda dali som si ryžu a rybu.

Po obede, ktorý boj už aj večerou, sme sa pomodlili spolu slávnostné vešpery a tak už sme sa rozišli na zaslúžený odpočinok. Veľmi sme cítili únavu aj pre nedostatok spánku, aj z tepla, ktoré tu teraz síce ešte len začína, ale už sa to dá porovnať s teplotami u nás niekedy v júli – okolo 30­°C v chládku. V noci je veľmi príjemných ani nie 20°C. Na druhý deň sme zistili, že 26.12 je už pracovný deň, kedy sa naplno pracuje.

Prežili sme pokojný, hoci vo všetkom nový čas. Samozrejme, že sme si pospomínali na Slovensko, na Vás všetkých doma. Veru sme si aj poplakali, ale to patrí k tomu. To najdôležitejšie sa ale stalo – narodil sa Vykupiteľ sveta! Bez toho „ostatného“ sa dá byť (aj keď to na prvýkrát nie je jednoduché). Cítili sme sesterské spoločenstvo a všímavosť tunajších sestier, blízkosť mnohých, ktorí ste sa nám ozvali mailom, či sms-kou, či „iba“ pred Pánom ste za nás dve prosili. Za všetko ďakujeme.

Na sviatok Sv. Rodiny sme sa presťahovali každá do svojej komunity. Sr. Gerarda sa usadí v noviciáte, ktorý je 10min. od Domu delegácie. Komunitu tvorí 1 spirantka, 3 postulantky, 3 novicky, ich 2 magistry a  sr. Gerarda, teda 10 osôb. sr. Rudolfa vojde do dejín Oberbronskej kongregácia ako spoluzakladateľka nového spoločenstva v Dome matky Virginie v Nkoulou (14km od Yaounde). Dom bol požehnaný 16.12.2011 a začína tam komunita štyroch sestier, medzi ktorými je aj sr. Rudolfa. Už sme sa prihlásili na kurz francúzštini, ubobili sme vstupné testy a obe začíname v 2.triede (tzn. že základy máme a potrebujeme dobrať pravopis a gramatiku). Začíname 9. januára 2012. Čo sa týka našej služby, začneme sa pomaly rozhliadať, aby sme spoznali, v ktorej oblasti môžeme poslúžiť tým, ktorí to potrebujú. Teraz prichádza na to čas.

Do nového roku, na prahu ktorého stojíme, Vám všetkým želáme a vyprosujeme Božie požehnanie a odvahu pri hľadaní Božích ciest po stopách nášho Vykupiteľa a MAM, aby sme boli tam, kde sme, dobrými nástrojmi v rukách Otca, spolupracovníkmi Syna a poslami jeho Lásky.

V modlitbe zostávajú s Vami spojené

 

Milé sestry, 

Okolo poludnia 7. 12. sme dostali správu, že obe sestry šťastne vystúpili na Africkom kontinente a momentálne sa nachádzajú v hlavnom meste v dome Delegácie Kamerunu. Naďalej prosia o modlitbové zázemie...