SWF Object ... loading

Ochrana osobných údajov

Naša organizácia, Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa, spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na: www.gdpr.kbs.sk.

 

 

 

UŽITOČNÉ ODKAZY

 

Liturgia hodín

  

NAŠE PROVINCIE/REGIÓN

Maďarská

Rakúska

Americký región

 

NAŠE SESTERSKÉ KONGREGÁCIE

Oberbronn

Francúzska provincia

Nemecká a Rakúska provincia

Slovenská provincia

Wurzburg

Nemecká provincia

Americká provincia

 

blahorečenie MAM

alfonzamariaeppinger

congregatio SDR

Alžbetka, n.o.

Sväté písmo

KBS
Povolania

Rehole

Evanjelizácia
Christnet

Časopis ZZ

 

 

Sr. M. Goretta (4. 4. 1949 - 21. 8. 2019)

Narodila sa v Porúbke, v okrese Bardejov, rodičom Jánovi a Anne, ktorí vychovali jedenásť detí. Základnú školu navštevovala v Porúbke a v Marhani, učňovku v „Závode 29. augusta Partizánske“ v meste Bardejov. V týchto závodoch potom pracovala ako obuvníčka dva roky.
V roku 1969 prišla k sestrám Božského Vykupiteľa do Spišského Štvrtku a prihlásila sa za kandidátku. V tom istom roku bola na Velehrade prijatá do noviciátu, kde pokračovala jej formácia - v roku 1971 zložila prvé sľuby a v roku 1976 doživotné sľuby.
Ako ošetrovateľka pracovala na Velehrade 15 rokov. Potom pôsobila vo Vrícku 5 rokov, na Straníku 2 roky, v Spišskej Novej Vsi 10 rokov ako kuchárka na Rímskokatolíckom farskom úrade a ako predstavená domu. Jej pôsobenie bolo dovŕšené opäť na Velehrade v službe opatrovateľky v rokoch 2001 – 2006. Ako dôchodkyňa žila 11 rokov v komunite Nesvady a posledný rok vo Vrícku.  
Sestra Goretta bola dobrou a obetavou sestrou, rada pomáhala a bola vnímavá pre dobro iných a pre dobro spoločenstva, v ktorom žila. Dlhé roky bola dobrou šoférkou a tak slúžila iným. Hoci v posledných rokoch pre zdravotné ťažkosti už nedokázala šoférovať, často sa modlila za šťastnú cestu pre cestujúcich. Ticho trpela a Bohu obetovala svoje bolesti a obmedzenia, ktoré jej prinášala choroba. Posledné roky už nemohla navštíviť svojich príbuzných a pobudnúť s nimi doma v rodnom kraji. Nemohla ísť ani na pohreby svojich blízkych príbuzných, ale aj tak ostávala spojená s nimi modlitbou. Trpezlivo niesla svoje utrpenia a svoj životný kríž. Bola odkázaná na invalidný vozík, a predsa sa vedela rozdávať a svojim úsmevom, dobrotou a jemnosťou sa dotýkala úbohých ľudských sŕdc a potešovala ich. Svojím prístupom k blížnym si rýchlo získavala sympatie a priateľstvá. Vedela prekvapiť a obdariť iných drobnou pozornosťou či vlastnoručne urobeným darčekom. Vďačnosťou za každú pomoc a dobro, ale aj svojou otvorenosťou voči druhým priťahovala a povzbudzovala aj iných k obetavej službe. 
Posledné roky sestra Goretta prehlbovala svoj duchovný život a vedome sa pripravovala na smrť. S úmyslom za šťastnú hodinu smrti si vykonávala fatimské soboty a minulý rok aj 9 prvých piatkov. Veľa sa modlila aj za svojich príbuzných, za ľudí okolo seba, za obrátenie hriešnikov a za spásu nesmrteľných duší. V modlitbách vždy pamätala na potreby všetkých núdznych a zaujímala sa o dianie v Cirkvi i okolo seba. Veľa sa modlila za kňazov a svojou obetavou službou často im bola nápomocná v ich potrebách. Rada spomínala na kňazov, ktorým mohla pomáhať v čase, keď pôsobila na fare ako kuchárka. Zaujímala sa o každého človeka, vedela sa ľudom prihovoriť a poslúžiť im. V poslednom období bola naplnená mimoriadnou vďačnosťou voči svojím príbuzným i voči svojím spolusestrám. 
Ďakujme Bohu za vernosť a svedectvo života našej spolusestry. Modlíme sa za ňu, aby jej Pán odmenil všetko to, čo konala s veľkou láskou.
Odpočinutie večné daj jej, Pane, a svetlo večné nech jej svieti. 
Nech odpočíva v pokoji. Amen.
 

Sr. M. Svorada (18. 7. 1953 - 19. 8. 2019)

Narodila sa vo Vranove nad Topľou ako tretie dieťa, ktoré pokrstili v grécko-katolíckom kostole v Čemernom. Rodičia jej zomreli skoro – mama pri pôrode štvrtého dieťaťa a otec, keď mala jedenásť rokov.
Základnú školu navštevovala v rodnom meste. V roku 1969 bola prijatá za kandidátku v Spišskom Štvrtku. V ďalšom roku odišla na Velehrad, kde absolvovala noviciát. V roku 1972 zložila prvé sľuby a v roku 1982 doživotné sľuby. O dva roky neskôr bola preložená do Charitného domu v Hronskom Beňadiku pre pomoc v kuchyni a pri sestrách na odpočinku. V roku 1989 pracovala v redakcii Katolíckych novín, potom v Charitnom dome v Rúbani. V roku 1993 začalo pre ňu a pre jej dve spolusestry misijné nasadenie v Žitomíri na Ukrajine. Po šiestich rokoch sa vrátila na Slovensko a pôsobila tri roky v Raslaviciach, päť rokov v košickom seminári, jedenásť rokov v Nesvadoch a posledný rok vo Vrícku.
Sestra Svorada milovala ľudí a ľudia milovali ju. Často sa s  úsmevom zastavila pri každom človeku a našla si pre neho čas i povzbudivé slová. Bola komunikatívna a zaujímala sa o každého bez rozdielu veku, postavenia či vierovyznania. Každú návštevu obveselila svojím humorom a básničkami a rýchlo si získavala nových priateľov.  Po rokoch jej pôsobenia sa mnohí ľudia v Žitomíri na Ukrajine pýtali na ňu a stále spomínali na jej dobrotu a láskavosť. Boli to ľudia veriaci i neveriaci, starí i mladí, vzdelaní i jednoduchí. Dokázala svoju radosť a zmysel pre humor odovzdávať aj ďalej. Mnohí poznáme jej heslá, ako napríklad: „3R“ – „Radosť rozdávaním rastie.“, „6P“ – „Preplač, pretrp, premodli, potom Pán požehná.“ alebo „KPK“ – „kaplnka, predstavená, kuchyňa“. „3D“ ju držali: „Dokiaľ dýcham, dúfam.“
Sestra Svorada bola modliaca sa sestra, zaujímala sa o dianie v Cirkvi a všetko zahŕňala do svojich modlitieb. Obetovala a modlila sa za kňazov a vždy pamätala aj na apostatovaných kňazov. Do svojich modlitieb zahŕňala nielen svojich známych a priateľov, ale pamätala aj na spásu nesmrteľných duší a vytrvalo sa modlila za obrátenie hriešnikov. Veľmi si uctievala svätých a prosila ich o príhovor za tých, ktorí sa zverovali do jej modlitieb. Každý deň sa modlila aj viaceré litánie a čítala Sväté Písmo. Na otázky ohľadom  Svätého Písma vedela zareagovať vždy prvá. 
Sestra Svorada bola dobrou a obetavou sestrou, rada pomáhala, kde len mohla, s láskou vykonávala aj tie najnepatrnejšie práce a služby pre spoločenstvo.  Vždy tvrdila o sebe, že má rada čistotu a poriadok, a preto často poslúžila nebadaným spôsobom tam, kde ju nikto nevidel. 
Ďakujeme Bohu za jej príklad a službu i apoštolát, ktoré vykonávala ako sestra Božského Vykupiteľa. 
Odpočinutie večné daj jej, Pane, a svetlo večné nech jej svieti. 
Nech odpočíva v pokoji. Amen.

 

 

Sr. M. Blažeja (2. 1. 1923 - 20. 7. 2019)

Narodila sa 2. januára 1923 v Porúbke, okres Bardejov. Pochádzala zo siedmich detí, ktoré Boh daroval rodičom Jánovi a Zuzane rod. Moľovej. Po ukončení ľudovej školy pomáhala rodičom pri prácach doma a na poli. 
Prejavila záujem o rehoľný život a za kandidátku ju 28. augusta 1945 v Spišskej Novej Vsi prijala provinciálna predstavená sr. M. Oktávia Majzonová. Rehoľné rúcho prijala 18. augusta 1946 v Levoči, kde absolvovala aj noviciát. Prvé sľuby zložila 11. augusta 1948 v Levoči, večné sľuby 11. augusta 1954 v Spišskom Štvrtku. 
Po ukončení vnútorného noviciátu pracovala ako pomocná kuchárka v Kňazskom seminári na Spišskej Kapitule. V júli roku 1950 boli diecézne semináre násilne zrušené, skončila aj činnosť tam pôsobiacich sestier a sr. M. Blažeja bola preložená do kláštora v Spišskej Novej Vsi, ktorý sa 29. augusta 1950 stal jedným zo 16-tich kláštorov na Slovensku, v ktorých boli násilne sústredené rehoľné sestry. Od roku 1951 začala pracovať ako kuchárka v Ústave sociálnej starostlivosti v Spišskom Štvrtku. V tejto komunite, kde prežila 24 rokov, pôsobila istý čas aj ako miestna predstavená. V roku 1975 na vlastnú žiadosť nastúpila ako kuchárka do charitného domu v Hronskom Beňadiku, kde pracovala 14 rokov. Po zrušení tejto komunity v roku 1989 sa presťahovala do Vrícka. V roku 1990 bola preložená do Slovenskej Ľupče, kde dočasne sídlil Banskobystrický kňazský seminár. Po presťahovaní seminára do novej budovy v Badíne pracovala v kuchyni ako kuchárka do 1. júla 1995, kedy prišla do Domu matky Alfonzy Márie vo Vrícku, odkiaľ ju Pán života po 24 rokoch povolal do večnosti.
Sr. M. Blažeja s radosťou pracovala ako kuchárka a o svoje skúsenosti sa vedela podeliť. Mnohé sestry s láskou spomínajú na chvíle strávené s ňou v kuchyni. 
Charakterizovala ju trpezlivosť, pokoj, úctivosť, jemnosť, obetavosť, materská pohostinnosť, radostnosť a úsilie pochopiť druhých. 
Mala vo veľkej úcte kňazov - modlila sa za nich, ale aj varila pri viacerých primičných slávnostiach. Vo voľnom čase rada šila ornáty, štóly a kalichové prádlo. 
V modlitbe neustále prehlbovala svoj osobný vzťah s Bohom a spoločenstvom svätých v nebi. Keď dávala sestrám požehnanie, tak vravela: „Nech Ťa žehná Pán Ježiš a matka Mária ako svoje milované dieťa.“ Keď prechádzala okolo sochy P. Márie, modlila sa: „Matka moja, dôvera moja, ty vieš, že som Tvoja.“ Veľmi si ctila Škapuliarsku P. Máriu.  Spomínala, že keď ešte ako dievča bola na odpuste v Gaboltove a tam kľačala pred obrazom P. Márie počula hlas: „Zuzka, aj keď čo budeš robiť, budeš sestrička.“ Je veľavravné, že v sobotu, keď sr. M. Blažeja zomrela, bola práve púť v Gaboltove...
Túžby sr. M. Blažeji vyjadruje modlitba vlastnoručne napísaná na jednom z obrázkov: „Môj Ježišu, prijmi moju túžbu zasvätiť sa láske a zmieru Tvojho Najsvätejšieho Srdca skrze Nepoškvrnené Srdce a ruky Máriine! Túžim za hriechy ľudstva vyprosovať hriešnikom obrátenie a obetovať sa za kňazov, bohoslovcov a iné osoby Bohu zasvätené, aby dosiahli dokonalosti a aby Boh žehnal ich apoštolskej činnosti.“
Posledné roky života prežila v tichej službe a modlitbe. Každého, kto ju navštívil, privítala s úsmevom. Svoje zdravotné ťažkosti prijímala v odovzdanosti a trpezlivo. 
Ďakujme Bohu za vernosť a svedectvo života našej spolusestry. Modlíme sa za ňu, aby jej Pán odmenil všetko to, čo konala s veľkou láskou.
Odpočinutie večné daj jej, Pane, a svetlo večné nech jej svieti.
Nech odpočíva v pokoji. Amen.
 

Sr. M. Felicitas (10. 7. 1925 - 29. 5. 2019)

 

Narodila sa v Gaboltove, v okrese Bardejov. Bola prostrednou z troch dievčat a rodičia Ján a Anna ich vychovávali v dobrom katolíckom duchu.
Ako 10-ročná utrpela ťažkú popáleninu nôh tretieho stupňa. Bola vtedy zaopatrená sviatosťami a lekári nemali nádej na jej vyliečenie. Rodičia urobili sľub, že keď sa uzdraví, zasvätia ju Bohu. Ako 17-ročná bola na duchovných cvičeniach v Bardejovských kúpeľoch, kde uvažovala aj nad zasväteným životom, ale jej vstup do rehole prerušila vojna. V roku 1945 navštívila Raslavice a ako 20-ročná sa prihlásila do Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa u provinciálnej predstavenej sestry Oktávie. Následne prišla do Spišskej Novej Vsi, kde si doplnila štúdium na meštianke a 18. augusta 1946 prijala rehoľné rúcho v Levoči.
Po obliečke dva roky pracovala v košickej nemocnici na detskom infekčnom oddelení a absolvovala dvojročnú ošetrovateľskú školu v Košiciach.
V roku 1950 boli rehoľné sestry internované do tzv. „sústreďovacích kláštorov“. Sr. M. Felicitas bola sústredená do Spišskej Novej Vsi. Aj v tomto neľahkom období pokračovala v rehoľnej formácii. Sústredeným sestrám prideľovali prácu. V jeseni vyberali zemiaky a repu, v zime šili a v jarnom období pleli a okopávali zeleninu. V máji 1951 doviezli z Odevných závodov kapitána Nálepku (OZKN) v Prešove elektrické šijacie stroje, na ktorých sestra Felicitas šila montérky na pasovej výrobe. 
V októbri 1951 ju internovali s viacerými sestrami do Čiech, kde tri roky pracovala v továrni v Benešove. Svoje schopnosti a zručnosti zdravotníčky potom uplatnila na internom oddelení v Partizánskom, v ústavoch sociálnej starostlivosti v Belušských Slatinách a v Slovenskej Ľupči a najdlhšie na Velehrade, kde pôsobila tridsať jeden rokov.
V roku 1990 prišla do Charitného domu do Vrícka ako dôchodkyňa. Poznáme ju ako sestru tichej povahy, znášanlivú a priateľskú.
Bola pracovitá a aj napriek svojmu chatrnému zdraviu sa zapájala do spoločných prác. Prejavila sa tu jej usilovnosť, húževnatosť a svedomitosť, ale aj kolegiálnosť a skromnosť. Bola ústretová aj k mladým sestrám a nikdy nehľadala spory. Ku klientom bola starostlivá a materská, v spoločenstve spokojná a obľúbená. 
Mala rada ručné práce, ako je pletenie, vyšívanie a háčkovanie. Svoj čas rada trávila v kaplnke. Pri spoločnom rozjímaní sa vždy výstižne vyjadrila a povzbudila nás. Mala veľkú túžbu po modlitbe a hoci už nevládala, vždy chcela otvoriť breviár.
V poslednom období pôsobila veľmi pozitívne, bola pokojná a vyrovnaná. Pri plnom vedomí obetovala svoje utrpenie za Svätého Otca, za kňazov, za našu Kongregáciu, za obrátenie hriešnikov, zomierajúcich a za duše v očistci. 
Už pred pätnástimi rokmi napísala: „Stravujem sa ako svieca na oltári, síl ubúda, čakám už len na stretnutie s Ježišom, Pannou Máriou, svätým Jozefom, s anjelmi strážnymi, s našou matkou Zakladateľkou Alfonzou Máriou a spolusestrami. Tu budeme spievať pieseň „Všetko skrze Boha, s Bohom a v Bohu, na Jeho väčšiu česť a slávu!“
 Odpočinutie večné daj jej, Pane, a svetlo večné nech jej svieti. 
Nech odpočíva v pokoji. Amen.
 

Sr. M. Justína (23. 1. 1922 - 11. 1. 2019) 

 

Narodila sa v Nižnej nad Oravou ako druhá z desiatich detí. Rodičia Jozef a Terézia boli maloroľníci a dobrí katolíci, a tak sa snažili vychovávať i svoje deti. Viaceré z nich dostali dar duchovného povolania.
V susednej dedine, v Krivej, boli sestry sv. Kríža, ktoré jej po skončení ľudovej školy radili vychodiť ešte tretiu meštianku. Požiadala o prijatie do ich kláštora. Bola u nich jeden mesiac, ale pre nález na pľúcach ju poslali domov. Keď sa jej stav zlepšil, odporúčali jej hlásiť sa do hornatého kraja, lebo južné podnebie jej škodilo. Prihlásila sa k sestrám Božského Vykupiteľa v Spišskej Novej Vsi, kde ju prijali 30. októbra 1939. V roku 1940 prijala rehoľné rúcho v Spišskej Novej Vsi. Prvý rok noviciátu strávila v Raslaviciach a druhý rok v Spišskej Kapitule, kde mali naše sestry na starosti kuchyňu a práčovňu. Sľuby skladala do rúk matky Oktávie, prvé sľuby v roku 1942 v Raslaviciach a doživotné sľuby v roku 1947 v Spišskej Novej Vsi. V rokoch 1942 – 1954 pracovala v Prešovskej nemocnici na rôznych oddeleniach a popritom v Bratislave absolvovala dvojročnú ošetrovateľskú školu.
Dňa 4. februára 1954 bola zatknutá a v júli Krajský súd v Prešove vyriekol rozsudok: „Menovaná je uznaná za vinnú z trestného činu pomoci k trestnému činu velezrady a odsúdená k trestu odňatia slobody v trvaní 10 rokov, prepadnutiu celého majetku a straty čestných práv občianskych na dobu 5 rokov.“ V auguste 1954 bola odvezená do Prahy na Pankrác a Najvyšší súd v Prahe v októbri toho istého roku potvrdil 10 rokov väzenia. Po roku bola prevezená do pardubickej väznice až do amnestie v máji 1960, kedy sr. Justíne odpustili zvyšné štyri roky väzenia. Nedovolili jej vrátiť sa do kláštora, a preto rok a pol strávila v rodičovskom dome, kde sa v rehoľnom rúchu snažila žiť podľa svojho rehoľného zasvätenia.
16. novembra 1961 sa mohla vrátiť do rehoľného spoločenstva do Slovenskej Ľupče, kde bolo sústredených asi 200 sestier z rôznych reholí. Tam pracovala na hospodárstve. Odtiaľ bola poslaná do Jasova, kde strávila 17 rokov ako zdravotná pracovníčka v Ústave sociálnej starostlivosti. Už ako dôchodkyňa bola preložená do Levoče, kde 12 rokov pomáhala starším spolusestrám a tiež slúžila ako druhá kostolníčka v kostole sv. Jakuba. Ďalších 14 rokov pôsobila v Košiciach na geriatrii a posledných 10 rokov v komunite vo Vrícku.
Medzičasom v roku 1990 Krajský súd v Košiciach sr. Justínu rehabilitoval a zrušil obvinenie ako aj všetky ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce a trestné stíhanie zastavil.
Sestra Justína žila v spoločenstve a pre spoločenstvo. Veľmi jej záležalo na tom, aby sme si jedna druhej priali dobro. Mala veľmi rada mladých ľudí. Nadšene sa ujímala záujemkýň o rehoľný život, vedela s nimi tráviť veľa času a odovzdávala im zo svojho bohatstva.
Tešila sa z úspechov iných spolu s nimi. Bola dobrosrdečná a mala rada ľudí tam, kde žila – vo svojom meste a farnosti. Vo svojej jednoduchosti nemala problém nadviazať kontakt. Milovala človeka takého, aký je, lebo vedela, že aj Boh ho miluje. Pred svätostánkom o dušu tohto človeka zápasila. 
Milovala svätú Cirkev, svätého Otca, kňazov, liturgiu, liturgickú hudbu a spev, nadšene aplikovala usmernenia Druhého vatikánskeho koncilu. Bola jednou z tých, ktorá vždy  podporovala kresťanské médiá, zvlášť rádio Vatikán a rádio Lumen, pretože milovala všetko a všetkých, ktorí hovorili o Bohu a o Božích veciach.
V Košiciach na geriatrii sa nebála ani vo výťahu osloviť ľudí a opýtať sa na ich vieru - akoby ju väzenie oslobodilo od všetkého strachu a bojazlivosti... V čase, keď už bola na vozíčku, sa malému chlapcovi sa prihovorila so všetkou dobrotou a láskou:  „No ako sa má môj malý kresťan?" Veľmi si ju obľúbil. Keď prichádzal do kaplnky, najprv išiel k jej vozíčku. Často zotrvávala pred bohostánkom a trpezlivo žila svoju starobu. 
Bola veľmi hĺbavá. Keď bola naposledy hospitalizovaná a pripútaná na lôžko, meditovala o „Božej imobilite v bohostánku“ - ako sa Boh z lásky k nám stal imobilným, aby mohol prebývať s nami... Súviselo to s jej pripútanosťou na lôžko.  Bola vzácna a bude nám v tomto chýbať. A o čom meditovala v posledných týždňoch, to nám možno povie, keď sa raz s ňou stretneme pri Pánovi. Veríme, že jej odmení každú službu i obetu a prijme ju do svojho kráľovstva.
 Odpočinutie večné daj jej, Pane, a svetlo večné nech jej svieti. 
Nech odpočíva v pokoji. Amen.

 

 

 


Ďalšie články v sekcii:

IDENTITA
POSLANIE
LOGO
ŠTRUKTÚRA KONGREGÁCIE
KOMUNITY
PERMANENTNÁ FORMÁCIA
JUNIORÁT
NOVICIÁT
POSTULÁT
O NAŠICH SPOLOČENSTVÁCH

MYŠLIENKA DŇA


Boh mi dal vždy milosť spoznať, ako veľmi sa mu nepáči pýcha.

MODLITBY NA ÚMYSEL


Keď sa modlíš za druhých, budeš naplnený láskou - teda Duchom Svätým. Vtedy, keď Duch Svätý môže cez teba prúdiť, napĺňa aj teba!
Pridať umýsel >>

NAJNOVŠIE INFORMÁCIE


Spiritualita
(2019-09-04 09:45:19)
PASTORÁCIA MLÁDEŽE
(2019-09-04 09:44:51)
SVEDECTVÁ SESTIER
(2019-09-04 09:34:13)
BLAHOREČENIE MAM
(2019-09-04 09:12:28)
KALENDÁR
(2019-09-04 08:56:21)
© 2008 KONGREGÁCIA SESTIER BOŽSKÉHO VYKUPITEĽA | Created by Darius.sk All rights reserved.