1849-2009

Vždy viac pribúdalo sestier do spoločenstiev, čím sa kongregácia šírila. O sestrách sa rozšíril dobrý chýr a záujem. Tak prosili biskupi zakladateľku o sestry pre Würzburg, Viedeň a Šoproň. Pod vplyvom doby a miestnych pomerov sa vyvinuli viaceré kongregácie, ktoré žijú spiritualitu Matky Alfonzy Márie. Naše rehoľné spoločenstvo je od roku 1867 samostatnou kongregáciou, s materským domom v Šoproni, v diecéze Györ, Maďarsko. Kvôli politickej situácii v Maďarsku je od roku 1955 sídlo generálneho vedenia v Ríme. Duchovné spojenie a vzťahy medzi sestrami spoločenstiev, ktoré vznikli zo založenia v Niederbronne, jestvujú ešte dnes a nanovo sa prehlbujú.

Priebeh vývoja našej Kongregácie  

Sr. Basilissa Gürtler bola prvou predstavenou. Úlohou sestier bola starostlivosť o opustených chorých a detí a výchova sirôt.

 

Za prvú generálnu predstavenú kongregácie bola zvolená v roku 1874 sr. Evergilla Gossi. Počas jej úradu bolo založených prvých osem rehoľných domov. V roku 1885 bola zvolená za generálnu predstavenú sestra Stanislaa Steinmayer rozvíjala. V jej úradnom období do roku 1921 sa kongregácia viditeľne. Za jej úradného obdobia bolo založe-ných 43 rehoľných domov. V rokoch 1886-1887 bol postavený materský kostol a bol rozšírený materský dom.

 

Po rozpade Rakúsko-Uhorskej mo-narchie mala kongregácia rehoľné domy v štyroch rôznych štátoch a od roku 1912 začali sestry pôsobiť aj v  Spojených štátoch amerických.

V čase prvej svetovej vojny boli vo viacerých školách vojnové lazarety a v materskom dome bola zriadená nemocnica červeného kríža, kde bolo ošetrených veľa zranených vojakov.

 

Zriadenie provincií

Pre nové štátne hranice po prvej svetovej vojne bolo nevyhnutné zriadiť provincie.

Sr. Bonaventúra Maurer bola zvolená v roku 1921 za novú generálnu predstavenú, ktorá zostala v úrade do roku 1939. Pripravovala zriadenie provincií a usilovala sa o ďalší rozvoj kongregácie.

 

V roku 1924 potvrdila Kongregácia pre rehoľníkov v Ríme zriadenie nasledujúcich  provincií:

    - Maďarská provincia s Materským domom v Šoproni/Ödenburg, generalát,

    - Rakúska provincia s provinciálnym domom v Eisenstadte,

    - Slovenská provincia s provinciálnym domom v Nových Zámkoch,

    - Americká provincia s provinciálnym domom v Elizabeth, Pennsylvania.

 

V Juhoslávii mala kongregácia 2 domy s 30 sestrami, tieto boli neskôr zrušené.

V roku 1925 mala kongregácia 4 provincie, 622 sestier, 73 noviciek a 62 rehoľných domov.

 

Maďarská provincia

Po zriadení provincií pokračovala Maďarská provincia vo svojej činnosti s 301 sestrami a 30 novickami v 35. rehoľných domoch.

Počas úradného obdobia sr. Bonaventúry boli vystavané dve veľké školské budovy:

-          Dom sv. Josefa v Šoproni (1927), kde bol Pedagogický inštitút pre učiteľky materských škôl, Obchodná akadémia a Priemyselná škola.

-          Gymnázium sv. Margity v Budapešti (1931 – 1932).

Ku gymnáziu patril aj internát pre 150 žiačok.

V roku 1939 zvolila generálna kapitula sr. Berchmanu Berghofer za generálnu predstavenú (1939 – 1948). Toto úradné obdobie bolo zatienené druhou svetovou vojnou a biedou povojnových čias. V roku 1946 otvorila provincia v dome sv. Anny v Budapešti dvojročnú školu pre ošetrovateľky s internátom.

V čase vojny sa sestry v Maďarsku nemohli venovať svojim úlohám a povinnostiam, zvlášť v posledných rokoch vojny bombardovaním sa veľa zničilo. V roku 1948 mala Maďarská provincia 1175 sestier; pôsobili v nemocniciach, klinikách, sanatóriách, školách a v materských školách.

V roku 1948 generálna kapitula zvolila sr. Archangelu Flettner za generálnu predstavenú, ktorá zostala v úrade do roku 1975. Od roku 1948 boli všetky cirkevné a súkromné školy poštátnené a všetky rehoľné domy zrušené. Od roku 1950 bolo sestrám zakázané verejne pôsobiť. Od 31. decembra 1950 žili všetky sestry Maďarskej provincie roztrúsené po krajine, za ťažkých politických podmienok sa museli samé postarať o svoje živobytie. Veľa sestier bolo internovaných. Patrila medzi ne aj generálna predstavená sr. Archangela.

Počas komunistického režimu žili sestry po dve alebo tri v jednom byte. Mnohé pracovali vo fabrikách, v technických oblastiach, v laboratóriách a ako ošetrovateľky. Život v provincii bol organizovaný  podľa oblastí, boli tzv. vedúce, s ktorými generálna predstavená udržiavala za ťažkých okolností kontakt.

Kvôli bezvýchodiskovej politickej situácii boli sestry poslané do slobodného sveta a sr. Geraldine Galavits, delegovaná generálnou predstavenou, bola poverená zriadiť generálny dom v Ríme. Za veľkých ťažkostí bol v Ríme postavený generalát a pútnický dom.

Počas generálnej kapituly v roku 1964 bola v Ríme za generálnu vikárku zvolená sr. Geraldine Galavits. Táto kapitula sa rozhodla založiť zo sestier Maďarskej provincie, ktoré žijú v slobodnom svete, Maďarskú viceprovinciu. Zrealizovanie sa uskutočnilo v roku 1966 a so sídlom v Ríme, neskôr bolo sídlo premiestnené do mesta Linz v Rakúsku.  

Kongregácia pre rehoľníkov v roku 1975 poverila generálnu kapitulu, ktorá sa konala v Ríme, zvoliť novú generálnu predstavenú. Za generálnu predstavenú bola zvolená Sr. Donata Koppi z Rakúskej provincie. Sr. Archangela sa stala provinciálnu predstavenou v Maďarskej provincii.

V roku 1989 padol v Maďarsku totalitný režim. Normalizácia sa začína pri nemalých ťažkostiach.

 V roku 1990 sa Maďarská viceprovincia zjednotila s Maďarskou provinciou. Sr. M. Rita Balogh, doterajšia viceprovinciálna predstavená sa stala provinciálnou predstavenou v Maďarskej provincii. Tu na ňu čakali ťažké, ale aj nádejné úlohy nového začiatku a budovania.

         Ako prvé sa usilovala sr. Rita získať naspäť budovy provincie od štátu, aby mali spoločenstva sestier kde bývať a mohli začať s apoštolátom. 

Dom sv. Anny v Budapešti dostala provincia späť vo dvoch etapách až do roku 1993. V budove sa museli však previesť generálne opravy. Bol tu zriadený provinciálny dom a Kolégium pre študentky.

V Šoproni v roku 1992 bol vrátený kongregácii materský kostol a dom vedľa kostola, všetky ostatné budovy zostali štátnym vlastníctvom.

      V Piliscsabe sa v prestavanom dome, ktorý postavila predchádzajúca generálna predstavená podarilo zriadiť vlastnú materskú školu s bytom pre sestry. Práve v Piliscsabe vznikli dve ďalšie inštitúcie, sociálny domov Nagyboldogasszonyhász pre staršie a choré sestry a Kolégium Josephinum pre študentky Katolíckej univerzity.

V roku 1996 za podpory bývalých žiačok bolo provincii vrátené gymnázium sv. Margity v Budapešti.

         Všetky rekonštrukčné práce, prestavby a novostavby mohli byť financované: z podpory spoločenstiev zo zahraničia, Cirkvi, dobrodincov a zo získania peňazí od štátu za nevrátené budovy. Vďaka novým  povolaniam, aktívnym zapojením sa mladých sestier a dobrou spoluprácou sestier s laickými spolupracovníkmi, sestry môžu aj teraz pokračovať v apoštoláte a to v pedagogickej činnosti, v ošetrovaní chorých a v pastorálnej práci.

   

Rakúska provincia

S novým stanovením hraníc po prvej svetovej vojne vznikla v roku 1921 z bývalého západného Maďarska 9. spolková krajina, Burgenland. Vtedy mala kongregácia na území Burgenlandu viaceré rehoľné domy, prvý v Neusiedl am See (1874), zriadený ešte zo Šoprone. Sestry tu otvorili prvú materskú školu v krajine. V tom čase boli zriadené rehoľné domy aj v Eisenstadte, Steinbergu a v Rechnitzi.

Provinciálne vedenie Rakúskej provincie malo sídlo v Eisenstadte - Margaretinum, bol to bývalý dom   hudby, v ktorom Joseph Haydn (1761-1778) robil skúšky svojich koncertov. V roku 1924 otvorili sestry v Steinbergu učiteľský ústav, ktorý existoval do roku 1938. Okruh apoštolátu sestier v Rakúskej provincie do roku 1929 bol predovšetkým  vo vzdelávacej a výchovnej práci, sestry vyučovali na rôznych typoch škôl, vychovávali deti v materských školách a v sirotincoch.

Počet sestier a rehoľných domov stále rástol, ale aj nové okruhy apoštolátu podľa aktuálnej potreby doby. Od roku 1929 začínajú sestry s ošetrovateľskou prácou v nemocniciach, v starobincoch a v ošetrovateľských domoch. 

Pozitívny rozvoj prerušila druhá svetová vojna. Vtedy boli sestry vyhnané zo svojich domov a všetka vyučovacia a výchovná činnosť bola zakázaná. Sestry začali s prácou v administratíve, pôsobili ako kantorky, kostolníčky a pri ošetrovaní chorých.

V roku 1938 začali sestry prácu v nemocnici Milosrdných bratov v Eisenstadte, niektoré odišli dokonca ošetrovať chorých aj do zahraničia.

Počas siedmich rokov nacizmu upadol aj dorast rehoľných povolaní. Ale v tomto čase núdze a nedostatku zakúsilo veľa ľudí nezištnú a obetavú službu sestier. Po skončení vojny sa sestry vrátili na poškodené a zničené miesta pôsobenia a začali za tvrdých podmienok s rekonštrukciou budov, aby mohli začať čím skôr s vyučovaním.

Od roku 1945 do 1955 bol Burgenland obsadený Rusmi, ešte stále bola ťažká situácia. V roku 1955, keď Rakúsko definitívne nadobudlo štátnu nezávislosť, zohrávala Rakúska provincia desiatky rokov dôležitú úlohu „mostu“ pre provincie za „železnou oponou“. Sestry, ktoré prešli cez hranice do Rakúska, našli tu prijatie.

V nemocnici Milosrdných bratov v Grazi Eggenberg začali sestry pôsobiť od roku 1948 a v Salzburgu od roku 1950.

Kvôli malým priestorom musel byť postavený nový provinciálny dom v Eisenstadte, ktorého stavba bola ukončená v roku 1967. Je sídlom provinciálneho vedenia, bol tu noviciát. Teraz dom slúži aj na opatrovanie starších a chorých sestier. Ponúka priestory na spoločné stretnutia sestier a duchovné cvičenia.

Rehoľné školy v Eisenstadte, v Neusiedl am See a v Steinbergu boli stále rozširované a prestavované. Najväčšou školou provincie so štyrmi typmi škôl, s kapacitou 900 žiakov, je Theresianum v Eisenstadte. V spolupráci s laickými spolupracovníkmi sestry dodnes vykonávajú pedagogickú úlohu v kresťanskom duchu, opatrujú starých a chorých, konajú pastorálnu úlohu a vnímajú núdzu doby.

(Generalát, Zastavenia na ceste)

Ďalšie články v sekcii: